Vyjadrenie sa Ing. Mariána FILLA k „Podaniu žalobcu MUDr. Štefana ZELNÍKA PhD. k výzve Okresného súdu Žilina, sp.zn. 42C/102/2017 zo 05.09.2018“

05.10.2020 21:05

Ing. Marián FILLO, Jaseňová 3221/26, 01007 ŽILINA, 0904 827 031, sloboda.v.ockovani@gmail.com

---

 

 

 

    Vec: Vyjadrenie sa k „Podaniu žalobcu k výzve Okresného súdu Žilina, sp.zn. 42C/102/2017 zo 05.09.2018“

 

    Ja, dolu podpísaný Ing. Marián FILLO, narodený 6.IV.1977 v Brezne, trvale bytom Jaseňová 3221/26, 01007 ŽILINA, sa týmto

vyjadrujem

 

    k „Podaniu žalobcu k výzve Okresného súdu Žilina, sp.zn. 42C/102/2017 zo 05.09.2018“ (ďalej len Podanie), ktoré mi bolo doručené v piatok 28.XII.2018, na ktorom nie je uvedený dátum vypra­co­vania a ktoré je (zrejme omylom) označené Okresným súdom Žilina (ďalej len OS ŽA) za „doru­če­né sú­du dňa 9.1.2018“, hoci MUDr. Štefan ZELNÍK, PhD. (ďalej len žalobca) uvádza v nadpise svojho Podania, že ním odpovedá na výzvu OS ŽA z 5.IX.2018, teda z dátumu neskoršieho, než je dátum, v ktorý (podľa OS ŽA) bolo toto Podanie doručené:

 

    1. Žalobca nepravdivo tvrdí, že „Autor obsahu a každej zmeny webstránky (resp. príspevku na sociálnej sieti) je identifikovateľný cez jeho unikátnu IP adresu.“

    Toto nie je pravda z hneď niekoľkých dôvodov:

    1.I. IP adresa (tzn. adresa podľa Internetového Protokolu = IP) nie je identifikátorom fyzickej osoby („autora obsahu a každej zmeny web­strán­ky (resp. príspevku na sociálnej sieti)“, ďalej len po­uží­va­teľ), ale identifikátorom technického zaria­de­nia, pripojeného do siete (po­čí­tača, tabletu, mo­der­ného mobilného telefónu apod., ďalej len sieťo­vé zariadenie), pracujúcej na protokole TCP/IP (ďalej len TCP/IP sieť),¹ akou je aj medzinárodná sieť Internet, avšak jestvujú aj iné, od Internetu ne­závislé TCP/IP siete. Na jednom sieťovom zariadení môže pracovať (v rôznych časoch a niekedy aj sú­čas­ne) viacero používateľov, čoho príkladom sú knižnice či internetové kaviarne (ďalej len po­sky­tova­telia pripojenia), poskytujúce svojim zákazní­kom nielen pripojenie k internetu, ale aj sieťo­vé zariadenia. Identifikácia používateľa podľa IP adresy (ak by táto aj bola statická, čo nemusí byť, viď nižšie) je teda nemožná bez spolupráce také­hoto po­sky­to­va­teľa pripojenia, ba dokonca ani s je­ho spoluprácou nie, ak si tento nevedie presné záznamy (evidenciu) o tom, ktorá fyzická osoba kedy presne (dátum a časové rozmedzie) používala ktoré jeho sieťové zariadenie, pripojené na Internet.

    1.II. IP adresa je statická (dlhodobo nemenná) len v prípade kľúčových sieťových zariadení (ser­ve­ry, smerovače (routery) ai.), ktoré (dlhodobo) nemenia svoje fyzické umiestnenie, alebo pri­naj­men­šom nemenia umiest­nenie v rámci topológie (virtuálnej/logickej, tzn. schematickej, nie geogra­fic­kej mapy) danej TCP/IP siete. V prípade všetkých mobilných sieťových zariadení (laptopy, note­booky, tablety, mobilné telefóny atď.) je IP adresa dynamická (premenlivá) a mení sa po­dľa toho, z ktorého geografického miesta resp. cez kto­rú (pod)sieť (napr. WiFi) sa požívateľ k Inter­ne­tu pripája. Nemenná je len v určitom (pomerne krátkom) časovom intervale. IP adresa teda nie je „unikátna“, ako nepravdivo tvrdí žalobca, ale môže sa u jedného sieťového zariadenia meniť ako v priestore (napr. presun mobilného telefónu používateľa z práce do reštaurácie počas prestávky na obed), tak aj v čase (aj keby priestor zostal totožný). Opäť teda nie je možné z IP adresy identifi­ko­vať používateľa, ale nanajvýš tak poskytovateľa pripojenia, čo napr. v prípade WiFi (bezdrôto­vé­ho) pripojenia na In­ter­net v reštaurácii nie je nič platné, aspoň nie v prípade, že zákazník (použí­va­teľ) platil v hotovosti. To­tož­nosť používateľa by totiž bolo možné zistiť z použitej kreditnej/de­bet­nej karty, nie však pri platbe v ho­to­vosti, prinajmenšom v súčasnosti, keď zákazníci reštaurácií (zatiaľ) nie sú povinní sa pred využi­tím ich služieb legitimovať.

    1.III. IP adresa môže byť a býva dynamická (premenlivá) aj v prípade stáleho domáceho pripojenia k Internetu, a to aj v prípade nemobilných sieťových zariadení (stolné počítače, mo­derné televízory apod.). Takéto pripojenie k internetu mám napr. aj ja doma. Hoci som pripojený k In­ter­ne­tu pevným optickým káblom, môj poskytovateľ pripojenia (Orange Slovensko, a.s.) mení moju navonok vidi­teľnú IP adresu prinajmenšom raz za 24 hodín. Nazýva sa to DHCP (Dyna­mic Host Configuration Protocol) a je to dnes hojne používaný spôsob automatického nastavovania IP adries.

    1.IV. Kvôli pomerne obmedzenému rozsahu IP adries pôvodnej (a doteraz prevažne použí­va­nej) verzie sieťového protokolu IP (tzv. IPv4), konkrétne 4.294.967.296 teoreticky využiteľných rôz­nych IP adries, čo už na dnešné potreby zďaleka nepostačuje, sa používa technika IP masquera­ding,² kde celá jedna podsieť (napr. domácnosť alebo firma) vystupuje navonok v Internete pod jednou jedinou IP adresou, hoci je v rámci firmy či domácnosti k Internetu pripojený celý rad sieťo­vých za­ria­dení. Je to IP adresa vonkajšieho smerovača (routera), ktorý „prekladá“ sieťové požiadav­ky z do­má­cich (rôznych) IP adries na jednu jedinú vonkajšiu IP adresu a spätne rozdeľuje odpove­de, pri­chá­dza­jú­ce z Inter­netu na túto jedinú IP adresu, medzi sieťové zariadenia v rámci vnútornej podsie­te (siete v rámci domácnosti či firmy), tzn. medzi rôzne vnútorné IP adresy. Kvôli tomu sa­mot­ná IP adresa (označujúca len jednu domácnosť či firmu) rozhodne nepostačuje na identifiká­ciu po­užíva­teľa.

    1.V. Pokiaľ je domáca či firemná WiFi (pod)sieť nedostatočne zabezpečená alebo nie je zabezpeče­ná vôbec (je bez akéhokoľvek hesla či iného spôsobu zamedzenia prístupu nepovolaným používateľom), môže sa do nej pomerne ľahko dostať prakticky ktokoľvek, kto si nainštaluje na svo­je sieťové zariadenie ľahko dostupný, za týmto účelom vyvinutý pro­gram (napr. Reaver)³ a po­stu­puje podľa jednoduchého návodu, akých je na internete celý rad. Pritom vlast­ník či správca siete sa (v prípade, že sa nezvaný návštevník sprá­va dostatočne opatrne) nemusí vôbec doz­ve­dieť, že pod jeho vonkajšou IP adresou niekto, o kom on vô­bec netuší, vyvíjal napr. kriminálnu činnosť. Takto je možné, aby pod určitou IP adresou bol pripojený na Internet niekto úplne neznámy a nezistiteľný, koho správca/vlastník danej IP adresy ani nepozná a ani nezistí, že sa tento neznámy k Internetu skrz jeho WiFi sieť vôbec pripojil. Táto skutočnosť viedla niektoré štáty (napr. Veľká Británia) k za­vedeniu zákonov, ktoré zakazujú prevádzkovanie nezabez­pe­če­ných WiFi sietí. Slovensko však me­dzi ne nepatrí.

    1.VI. Nemožno tiež vylúčiť situáciu, že kriminálnik ukradne používateľovi mobilný telefón a kým si to tento stihne všimnúť, vykoná kriminálnik na Internete trestnú činnosť pod IP adresou, dočasne pridelenou používateľovi poskytovateľom mobilného pripojenia k Inter­ne­tu.

    1.VII. V snahe utajiť svoju identitu (napr. disidenti v totalitných štátoch alebo pracovníci taj­ných služieb) boli vyvinuté techniky (napr. Web anonymizer či Tor), ktoré úplne skrývajú identitu používateľa tým, že k poskytovateľovi obsahu (napr. webstránke či sociálnej sieti) sa požiadav­ka od používateľa dostane pod úplne inou IP adresou, než je jeho vlastná resp. jeho firmy či domác­nos­ti, takže ani znalosť IP adresy nepovedie k identifikácii používateľa, ba ani len k zú­ženiu mož­nos­tí napr. na jednu firmu, domácnosť či jedného poskytovateľa pripojenia. Povedie nanajvýš k to­mu, že sa zistí, že používateľ použil anonymizačnú službu a tam to skončí, pretože takéto služby na­schvál ne­vedú žiadne záznamy o tom, kto (ktorá pôvodná IP adresa) ich službu kedy využil.

    Podčiarknuté a sčítané: z IP adresy rozhodne nemožno zistiť totožnosť (identifikovať) použí­va­te­ľa a ak vôbec niekedy, tak jedine vďaka spolupráci poskytovateľa pripojenia, avšak tú ne­mô­že poskytovateľovi pripojenia na­riadiť ľubovoľná fyzická osoba (napr. ja), ale len (ak vôbec) orgány, činné v trestnom konaní, prí­pad­ne ďalšie príslušné štátne orgány. V opačnom prípade by poskyto­va­teľ pripojenia riskoval postih na zákla­de zákona o ochrane osobných údajov.

    Všetky ďalšie vývody žalobcu, zakladajúce sa na tomto nepravdivom predpoklade („Autor ob­sa­hu a každej zmeny webstránky (resp. príspevku na sociálnej sieti) je identifikovateľný cez jeho uni­kát­nu IP adresu.“) sú potom — logicky — taktiež nepravdivé.

    Dôkaz: Na preukázanie lživosti žalobcových tvrdení o identifikovateľnosti používateľa pomo­cou IP adresy a o údajnej unikátnosti IP adresy žiadam súd o predvolanie a vypočutie ľubovoľného uzná­vaného znalca v odbore TCP/IP sietí.

 

    2. To, že som na nejakej sociálnej sieti (v mojom prípade konkrétne VK, Twitter, Fa­ce­Book a Google+) vytvoril stránku, skupinu či udalosť (ďalej len miesto na sociálnej sieti), čo som aj vy­tvo­ril, vôbec neznamená (ako nepravdivo uvádza žalobca), že mám prístup (okrem iných vecí) aj k IP adresám všetkých používateľov daného miesta na sociálnej sieti (hoci mnou vy­tvo­reného a v mojej správe). V skutočnosti mi IP adresy používateľov mnou vytvorených miest na sociálnej sieti nie sú vôbec známe a ani netuším, ako by som ich mohol zistiť. Žalobca zrejme doteraz nepo­cho­pil roz­diel medzi prístupovými právami vlastníka samotnej sociálnej siete (napr. FaceBook), resp. jeho zamestnan­ca (pričom ja nie som ani jedným, ani druhým) a správ­cu miesta na sociálnej sie­ti (napr. mňa), ktorý nemá prístup k veľkej väčšine jestvujúcich (zozbieraných) údajov o použí­va­teľoch, ktoré sú dostupné vlastníkovi sociálnej siete, medzi nimi ani k IP adrese používateľa. A aj keby som tento prístup mal (čo ne­mám), nedokázal by som z IP adresy zistiť totožnosť používateľa, viď bod 1 vyššie.

    Dôkaz: Žiadam súd o predvolanie ľubovoľného uznávaného znalca z odboru sociálnych sietí, ktorý potvrdí, že správcovi miesta na sociálnej sieti nie sú dostupné IP adresy používateľov.

 

    3. Žalobca zrejme tiež (a mylne) predpokladá, že všetko, čo ktorýkoľvek používateľ zverejní na mnou spravovanom mieste na sociálnej sieti, sa ja jednak vždy dozviem, jednak to bez môj­ho výslovného schválenia nemôže byť zverejnené:

„Ak teda majiteľ domény slobodaVockovani.sk na svojej stránke doslovne uvádza v stĺpci „sociálne siete“ Naše diskusné fórum, Naša stránka na VK.com, Naša skupina na VK.com, Naša stránka na Google+, Naša stránka na Twitteri, Naša stránka na FaceBooku, zodpovedá za obsah zverejnených príspevkov na označených sieťach.“

    3.I. Prísne logicky vzaté, vlastník domény nemusí byť totožný so správcom obsahu na prí­sluš­nej internetovej stránke a ten zase nemusí byť totožný so správcom príslušného miesta na sociálnej sie­ti, čo je pomerne častý prípad, takže táto argumentácia žalobcu je logicky chyb­ná. Ale v konkrétne mojom prípade skutočne som vlastníkom domény slobodaVockovani.sk, ako aj jed­ným z dvoch (a to hlavným) správcov obsahu na tejto internetovej stránke a u jednotlivých vymeno­va­ných miest na sociálnych sieťach som buď jediným alebo jedným z niekoľkých správ­cov.

    3.II. Všetky zmienené miesta na sociálnych sieťach majú otvorený charakter, tzn. používateľmi zverejňované príspevky resp. komentáre nepodliehajú schváleniu správcu, čiže sú zverejnené ihneď bez toho, že by ich musel správca najprv schváliť. Často ich správca dokonca ani reálne nevidí — ob­zvlášť, keď je ním spravované miesto na sociálnej sieti veľmi rušné, tzn. použí­va­te­lia tam pri­dá­va­jú veľmi veľa príspevkov a komentárov, takže správca ani nemá čas všetko to (popri iných povin­nos­tiach) čítať/pozerať, — hoci k nim má prístup, keby chcel. Preto nie je vôbec na mieste viniť správ­cu zo všetkého zlého, čo sa na ním spravovanom mieste na sociálnej sieti udeje. Jednak to (údaj­né) zlo nemusí robiť správca, ale niekto iný, jednak si správca dokonca vôbec nemusí byť ve­do­mý, že to niekto iný na ním spravovanom mieste na sociálnej sieti robí.

    3.III. Tak-či-onak však žalobca doteraz nebol schopný preukázať, že by som ja osobne zverejnil (ním z kontextu vytrhnutý) napadnutý výrok („Takže (v zmysle vyššie uvedených definícií) MUDr. Štefan Zelník PhD., poslanec NR SR za SNS, je celkom jednoznačne fašistom, aj spolu so svojím kamarátom a dlhoročným spoločníkom v podnikaní doc. MUDr. Vladimírom Oleárom CSc.“) na ktorejkoľvek sociálnej sieti (hoci dôkazné bremeno je jednoznačne na strane žalobcu), takže nemá veľ­ký zmysel sa tým podrobnejšie zaoberať. Žalobca to samozrejme ani preukázať nemohol, lebo som to jednoducho nikdy neurobil.

    Chcel som tým len znovu preukázať, aká zavádzajúca a lživá je argumentácia žalobcu, ktorý k celému radu jeho predchádzajúcich (a mnou exaktne vyvrátených) klamstiev týmto Podaním pridá­va ďalšie a ďalšie klamstvá, preto by všetky ďalšie vyjadrenia žalobcu mali byť a prio­ri považo­vané za krajne nedôveryhodné a ich pravdivosť by mala byť jednoznačne a s úpl­nou istotou dokázaná skôr, než sa za pravdivé budú (pre účely tohto súdneho sporu) po­va­žovať.

 

    4. Žalobca ďalej uvádza:

„V prípade potreby je možné overiť vlastníctvo slobodaVockovani.sk ako i všetkých prí­stu­pov na sociálne siete priamo u správcov webhostingu resp. ostatných sociálnych sie­tí.“

    Netreba overovať vlastníctvo stránky www.slobodaVockovani.sk, kedže už som sa v pred­chá­dza­jú­cej korešpondencii sám vyjadril (a teraz to zopakujem), že ako doména slobodaVockovani.sk, tak aj príslušná internetová (webová) stránka je moja (v mojom vlastníctve a správe). Čo sa však vlast­níctva „prístupov na sociálne siete“ týka, buď žalobca nevie, čo hovorí, alebo zase raz klame. Mož­nosť pripojiť sa na tú-ktorú sociálnu sieť má kaž­dý používateľ, ktorému to nezamedzí je­ho poskytovateľ pripo­je­nia alebo vlastník danej sociálnej siete, čo je však úplne mimo akúkoľ­vek moju kontro­lu. Ja mám samozrejme tiež možnosť pripojiť sa na sociálne siete, inak by som ne­mo­hol vytvo­riť a spravovať mnou vytvorené a spravované miesta na sociálnych sieťach, avšak rov­nakú možnosť (vrátane možnosti čítať a zapisovať na mnou vytvorené a spravované miesta na sociálnych sie­ťach) má prakticky ktorýkoľvek iný používateľ Internetu. Prístup na sociálne siete (vrátane prístupu na mnou vytvorené miesta na sociálnych sieťach, zmieňované žalobcom) teda nie je mojím vý­hrad­ným vlastníctvom, takže v žiadnom zmysle nie je v mojej moci povoliť, zaká­zať či obme­dziť prístup na sociálne siete (vrátane prístupu na mnou vytvorené miesta na sociál­nych sieťach) ktorejkoľvek fyzickej osobe (používateľovi). Jediné, čo môžem urobiť (a aj to nie na všetkých mnou spravovaných miestach na sociálnych sieťach), je zakázať pridá­vať nové príspevky či komentovať tomu-ktorému používateľskému účtu (profilu) v rámci sociálnej siete (ďalej len pro­fil). Jeden používateľ (fyzická osoba) však môže mať vytvorených na tej istej so­ciálnej sieti viac profilov, takže aj keby som zakázal prístup na mnou spravované miesto na sociál­nej sieti jednému profilu, stále sa ten istý používateľ môže naň dostať pod iným svojím profilom. A nie je v mojej moci zistiť, ktoré všetky profily patria tomu-ktorému používateľovi. Dokonca ani sám vlast­ník so­ciál­nej siete (ktorým nie som) to nemusí vedieť zistiť, ak sa napr. daný používateľ konzistent­ne pri­pá­ja na danú sociálnu sieť pod jedným profilom výlučne z práce (jedna IP adresa) a pod iným profi­lom výlučne z domu (druhá — úplne iná — IP adresa).

 

    5. Žalobca následne v Podaní nepravdivo uvádza, že:

„Všetky vstupy na diskusné fóra a sociálne siete … sú len pre prihlásených (musí sa pred vstupom zaregistrovať vytvorením nového „účtu“) a teda majiteľ domény alebo prístupu na sociálnu sieť nemôže tvrdiť, že nevie, kto tam akýkoľvek príspevok dal a kedy.“

    5.I. Nie je pravdou, že by na mnou vytvorené a spravované diskusné fóra na sociálnej sieti mali prístup iba prihlásení používatelia. Menovite:

    5.I.a. Diskusné fórum na adrese https://vk.com/board85376609, uvedené ako odkaz „Naše dis­kus­né fórum“ na internetovej stránke www.slobodaVockovani.sk, sa zobrazí v úplnej podobe aj ne­pri­hlásenému používateľovi. Prihlásenie je nutné len na pridávanie nových diskusných príspevkov resp. na ko­men­tovanie už pri­daných príspevkov.

    5.I.b. Stránka na adrese https://vk.com/slobodavockovani, uvedená ako odkaz „Naša stránka na VK.com“ na internetovej stránke www.slobodaVockovani.sk, sa zobrazí v úplnej podobe aj nepri­hlá­senému používateľovi. Prihlásenie je nutné len na prehrávanie zvukových (audio) nahrávok, pri­dávanie nových príspevkov, ko­men­tovanie a zdieľanie už pri­daných príspevkov a ozna­čo­vanie prí­spev­kov a komentárov značkou „páči sa mi“ (ikona „♡“). Videá, vložené priamo na hlav­nej strán­ke, možno prehrávať aj bez prihlásenia.

    5.I.c. Skupina na adrese https://vk.com/ockovanie, odkazovaná ako „Naša skupina na VK.com“ na internetovej stránke www.slobodaVockovani.sk, sa zobrazí v úplnej podobe aj nepri­hlá­senému po­užívateľovi. Prihlásenie je nutné len na prehrávanie zvukových (audio) nahrávok, pri­dávanie no­vých príspevkov, ko­men­tovanie a zdieľanie už pri­daných príspevkov a ozna­čovanie príspevkov a ko­mentárov značkou „páči sa mi“ (ikona „♡“). Videá, vložené priamo na hlavnej stránke, možno prehrávať aj bez prihlásenia.

    5.I.d. Stránka na adrese https://plus.google.com/+Slobodavo%C4%8Dkovan%C3%ADSK, uve­de­ná ako odkaz „Naša stránka na Google+“ na internetovej stránke www.slobodaVockovani.sk, sa zobrazí v úplnej podobe aj nepri­hlá­senému používateľovi. Prihlásenie je nutné len na pri­dávanie nových príspevkov, ko­men­tovanie a zdieľanie už pri­daných príspevkov a ozna­čovanie príspevkov a komentárov značkou „páči sa mi“ (ikona „+1“).

    5.I.e. Stránka na adrese https://twitter.com/SlobodaOckovani, uve­de­ná ako odkaz „Naša stránka na Twitteri“ na internetovej stránke www.slobodaVockovani.sk, sa zobrazí v úplnej podobe aj ne­pri­hlá­senému používateľovi. Prihlásenie je nutné len na pri­dávanie nových príspevkov, ko­men­to­va­nie a zdieľanie už pri­daných príspevkov a ozna­čovanie príspevkov a komentárov značkou „páči sa mi“ (ikona „♡“).

    5.I.f. Stránka na adrese https://www.facebook.com/sloboda.v.ockovani/, uve­de­ná ako odkaz „Na­ša stránka na FaceBooku“ na internetovej stránke www.slobodaVockovani.sk, sa zobrazí v úpl­nej podobe aj ne­pri­hlá­senému používateľovi. Prihlásenie je nutné len na pri­dávanie nových príspev­kov, ko­men­to­va­nie a zdieľanie už pri­daných príspevkov a ozna­čovanie príspevkov a komentárov znač­kou „páči sa mi“ (ikona „👍“).

    Ako vidno z vyššie uvedeného, čo si možno veľmi ľahko overiť — stačí na to ľubovoľné sieťové zariadenie s prístupom na Internet, — úplne všetky miesta na sociálnych sieťach, odkazované na strán­ke www.slobodaVockovani.sk, sú prístupné ľubovoľnému používateľovi aj bez prihlásenia. Žalobca teda preukázateľne (a to vskutku bezočivo) klame, keď tvrdí opak.

 

    5.II. Žalobca ďalej (nepriamo) tvrdí, že som „majiteľ … prístupu na sociálnu sieť“. Nuž, ak vô­bec, tak som majiteľom len časti tohto prístupu, a aj to len svojho vlastného prístupu, nie prístupu iných po­uží­va­teľov na sociálne siete.

    Prístup na sociálnu sieť pozostáva z piatich častí: 1. sieťové zariadenie používateľa, 2. sieťová prí­poj­ka používateľa, 3. prenosové vedenie (káblové, bezdrôtové alebo kombinované), 4. sieťová prí­pojka po­sky­to­vateľa služby (majiteľa sociálnej siete) a 5. sieťové zariadenie poskytovateľa služ­by. Použí­va­te­ľovi (v tomto prípade mne) obvykle patrí sieťové zariadenie používateľa, môže a ne­mu­sí mu patriť sie­ťo­vá prípojka používateľa (závisí od toho, ako je postavená jeho zmluva s posky­to­vateľom pri­po­jenia), len zriedkavo mu patrí aj prenosové vedenie (a ak vôbec, tak obvykle len nejaká jeho časť), nehovoriac o sieťovej prípojke a sieťovom za­ria­dení poskytovateľa služby (maji­te­ľa sociálnej siete), ktoré patria používateľovi je­di­ne v prí­pade, že je používateľom služieb, ktoré sám poskytuje, teda používateľom svojich vlastných slu­žieb. Pre­nosové vedenie medzi sieťovou prí­pojkou používateľa a sieťovou prípojkou poskytova­te­ľa služ­by pritom pozostáva zo zreťazenia káb­lových a/alebo bezdrôtových spojov (vedení), čiže segmentov, pri­čom každý takýto segment môže patriť (a často aj patrí) inému vlastníkovi. Len zried­kavo sa stáva, že celý prístup na sociálnu sieť je vo vlastníctve jednej jedinej fyzickej či práv­nic­kej osoby. Deje sa tak výlučne v prípade, že použí­va­teľ a poskytovateľ služby sú jednou a tou istou osobou a zá­roveň používateľ sa k službe (sociálnej sieti) pripája z vnútornej siete poskytovateľa služby, napr. keď sa zamestnanec FaceBooku v práci skrz vnútornú sieť firmy FaceBook pripojí na sociálnu sieť FaceBook. Ja však nie som vlastníkom žiadnej sociálnej siete, ako ani vlastníkom žiadneho prenosového vedenia.

    Nie je teda pravdou, že by som bol majiteľom prístupu na ktorúkoľvek sociálnu sieť. Som len majiteľom svojich vlastných sieťových zariadení a mohol by som ešte byť majiteľom svojej vlast­nej sieťovej prípojky k sieti môjho poskytovateľa pripojenia (Orange Slovensko a.s.), a aj to len v prípa­de, že sa pripájam k sociálnej sieti z vlastného bytu a nie napr. z kaviarne či knižnice. Roz­hodne však nie som majiteľom prístupu na sociálnu sieť (a ani ktorejkoľvek jeho časti) ktorého­koľ­vek iného používateľa. Žalobca teda v tomto ohľade zase raz klame/zavádza.

 

    5.III. Treba tiež chápať, že vo vzťahu k vlastníkovi sociálnej siete som ako človek, ktorý na jeho sociálnej sieti vytvoril určité miesta, ktoré môžu navštevovať ďalší používatelia, zákazníkom, rovnako ako aj ďalší používatelia — návštevníci mnou vytvorených miest na sociálnej sieti. Sí­ce — rovnako ako ani ďalší používatelia — majiteľovi za poskytovanie služby sociálnej siete pria­mo neplatím, ale tento profituje z (nielen) mnou vytvoreného zaujímavého obsahu, ktorý pritiahne značné množstvo používateľov na mnou vytvorené/spravované miesto na sociálnej sieti, ktorým sa spolu so (nielen) mnou vytvoreným obsahom zobrazí aj reklama, za ktorú majiteľ sociálnej siete dostane zaplatené od inzerentov. Majiteľovi sociálnej siete teda de facto platím tým, že (spolu s iný­mi používateľmi) preňho bezplatne tvorím zaujímavý obsah, na ktorého zobrazovaní spolu s rekla­mou tretích strán následne zarába.

    V skutočnosti teda nie som nielen majiteľom akejkoľvek sociálnej siete, ale dokonca ani majite­ľom akéhokoľvek (ani mnou vytvoreného a/alebo spravovaného) miesta na sociálnej sieti. Majiteľom je majiteľ príslušnej sociálnej siete. Oproti návštevníkom mnou (spolu)spra­vo­va­ných miest na so­ciál­nych sie­ťach mám len o máličko väčšie práva — môžem vymazať ľubovoľný (či už svoj alebo niekoho iného) príspevok či komentár (návštevník môže zmazať len svoje vlastné) a mô­žem tiež zamedziť ľubovoľnému profilu v prístupe na mnou spravované miesto na sociálnej sieti a/alebo v pridávaní nových prí­spev­kov či komentárov (presné možnosti závisia od tej-ktorej sociál­nej siete). Rozhodne mi však majiteľ sociálnej siete neposkytuje údaje o návštevníkoch, ako je IP adre­sa, z ktorej sa daný profil práve pripojil na sociálnu sieť, ani nemám najmenšiu šancu dopá­trať sa k identite fyzickej osoby, ktorá sa za tým-ktorým profilom skrýva, dokonca sa ani nedo­zviem, kto­rým všetkým profilom bol mnou vytvorený/spravovaný obsah zobrazený, keďže tento sa zobra­zuje aj neprihláseným používateľom.

 

    5.IV. Žalobca tvrdí, že „majiteľ … prístupu na sociálnu sieť“ (čím zjavne myslel mňa, hoci ja nie som majiteľom akéhokoľvek prístupu na sociálnu sieť, viď vyššie bod 5.II.) „nemôže tvrdiť, že ne­vie, kto tam akýkoľvek príspevok dal a kedy.“

    Nuž, správca miesta na sociálnej sieti (napr. ja), ba dokonca ani majiteľ sociálnej siete (napr. FaceBook) skutočne nevie (a ani nemá šancu legálnym spô­sobom zistiť), kto sa skrýva za tým-ktorým profilom, ktorý je uvedený ako autor toho-ktorého ko­mentára či príspevku, ako som už objasnil v bodoch 1 a 2 vyššie. Preto je v zásade možné vytvoriť si falošný profil na meno niekoho iného, čo je dnes pomerne častou záškodníckou činnosťou. Správca môže zistiť, kedy bol daný prí­spevok/komentár pridaný (aspoň približne), keďže tento údaj sa obvykle zobrazuje. Nemusí si však byť vedomý skutočnosti, že vôbec niekto niečo pridal, keďže môže buď na danom mieste na sociál­nej sieti byť tak rušno, že vôbec nebude v časových možnostiach správcu všetko to čítať, jednak z rôznych dôvodov (napr. rodinných) nemusí byť správca dlhší čas prakticky vôbec pripoje­ný k da­nej so­ciál­nej, a teda ani reálne vykonávať činnosť správcu (hoci formálne ním naďalej je), ako sa to napr. mne stalo v druhej polovici roka 2018.

    Pravdou teda je, že ako správca miesta na sociálnej sieti rozhodne neviem, kto presne (ktorá fy­zická osoba, či dokonca ktorý robot) ten-ktorý príspevok či komentár na mnou spravované miesto na sociálnej sieti pridal, a nemusím sa dokonca vôbec dozvedieť, že niekto niečo na mnou spravo­va­né miesto na sociálnej sieti pridal. Preto rozhodne nie je pravdou ani nasledujú­ce tvrdenie žalobcu — práve naopak, je to vyslovené klamstvo:

„Keďže všetky uvedené diskusné fóra a sociálne siete sú priamo prepojené na stránku slobodaVockovani.sk, musel majiteľ uvedenej domény a administrátor (Ing. Fillo Ma­rián) vedieť nielen autora príspevku, ale i celý obsah každého príspevku.“

    Pre istotu ešte raz zdôrazňujem, že byť majiteľom domény je niečo iné než byť správcom inter­ne­to­vej stránky (tzv. webmasterom), a to je ešte niečo úplne iné než byť správcom miesta na so­ciál­nej sieti. Môžu to byť tri úplne rozdielne fyzické osoby, takže tento výrok žalobcu je nielen fakticky nepravdivý (lživý), ale aj logicky vyslovene chybný. Z toho, že na internetovej stránke (napr. na mo­jej www.slobodaVockovani.sk) je odkazované nejaké miesto na sociálnej sieti (napr. stránka „Slo­boda v očkovaní“ na FaceBooku)^[4] a na ňom spätne odkazovaná daná internetová stránka, totiž vôb­ec nevyplýva, že správcom jedného i druhého je tá istá fyzická osoba, ako to nelogicky pred­po­kla­dá žalobca. Vo väčších spoločnostiach či úradoch (a niekedy aj v menších) to veľmi často bývajú rôzne osoby, či dokonca rôzne celé teamy osôb.

 

    6. V ďalšom, bezprostredne nasledujúcom výroku žalobca úplne „mieša hrušky s jablkami“:

„Správcovia sociálnych sietí archivujú všetky pohyby na jednotlivých web stránkach a to vrátane „pôvodných“ verzií a sú povinní na požiadanie oprávnenej osoby, vrátane súdu, všetky tieto informácie poskytnúť i s presnou IP adresou odosielateľa.“

    Správca sociálnej siete (žalobca — súdiac podľa kontextu — zrejme pod „správcom sociálnej siete“ má na mysli zamestnanca majiteľa sociálnej siete) v žiadnom prípade nearchivuje všetky zmeny („pohyby“) na mojej internetovej strán­ke („web stránke“, vyjadrené terminológiou ža­lob­cu) www.slobodaVockovani.sk. Ak niečo majiteľ sociálnej siete (v mojom prípade menovite VK, Google+, Twitter a Face­Book) archivuje, tak to môžu byť leda tak zme­ny na jeho vlastnej sociálnej sieti, vrátane mnou spravovaných miest na sociálnej sieti, o ktoré tu zrejme ide predovšetkým. Nad ostat­nými miestami na sociálnej sieti (kde nie som správcom) totiž nemám vôbec nijakú moc a keď­že mnohé (pravdepodobne väčšina) sú pre mňa skryté (nastavené ako „tajné“), tak ani len ne­viem o ich existencii — narozdiel od majiteľa sociálnej siete resp. jeho zamestnancov.

    Každopádne je ale zaujímavým nápadom (ktorý osobne vrelo vítam) vyžiadať si od majiteľov so­ciálnych sietí prehľad zmien na mnou spravovaných miestach na sociálnych sieťach, z ktorého by sa konečne raz a na­vždy dokázalo, že žalobca od samotného počiatku sporu bezočivo klame, keď tvr­dí, že som na sociálnych sieťach šíril napadnutý výrok.

    Dôkaz: Žiadam súd, aby si od majiteľov sociálnych sietí VK, Google+, FaceBook a Twitter vy­žiadal prehľad všetkých zmien na mnou spravovaných miestach na sociálnej sieti (podrobne vyme­no­vaných žalobcom), počnúc februárom 2017, kedy som na www.slobodaVockovani.sk zve­rej­nil článok „Fašisticko-nacistická väčšina v NR SR odmietla čo i len debatovať o zdobrovoľnení do­teraz povinného očkovania“^[5] (ďalej len napadnutý článok), pôvodne obsahujúci napadnutý výrok. Ten som však ani v rámci upútavky na napadnutý článok, ani v žiadnom inom kontexte na sociál­nych sieťach nešíril, čo môžu ľahko preukázať súdom vyžiadané prehľady zmien.

 

    7. Žalobca v bode 1.2. Podania uvádza:

„Žalobca rešpektuje právo žalovaného na slobodu prejavu, ale zdôrazňuje, že sloboda pre­javu nie je bez hraníc. Sú s ňou spojené aj určité povinnosti a určitá zodpovednosť, kto­ré majú význam napr. vtedy, ak hrozí nebezpečenstvo zásahu do povesti a práv iných osôb.“

    Z tohto odstavca mám dojem, že žalobca buď vôbec nečítal, alebo naschvál ignoroval bod 1 môj­ho „Vyjadrenia sa k „Žalobe o ochranu osobnosti“ MUDr. Štefana ZELNÍKA PhD. z utor­ka 5.XII.2017“ z 8.VI.2018 (ďalej len Vyjadrenie), hoci jeho Podanie malo byť práve reakciou na toto Vyjadrenie. Aby to teraz žalobcovi „neuniklo“, zopakujem, čo som napísal vo Vy­jadrení:

    Žalobca je verejne činnou osobou, keďže je — ako sám uvádza v Žalobe — „politicky aktívny občan (poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, po­slanec VÚC, poslanec mestského zastupi­teľ­stva“ a okrem toho aj dlhoročný člen (od roku 1990) a od roku 2014 aj podpredseda Sloven­skej národnej strany, ako aj bývalý štátny tajomník Minister­stva zdravotníctva Slovenskej republiky (1994–1998), čo už v Žalobe neuvádza, ale uvádza to na svo­jej internetovej stránke.^[6] Ako verejne činná osoba musí ža­lob­ca zniesť väčšiu mieru kritiky než radový občan, ktorý ne­pôsobí verejne (súkromná osoba), viď napr. rozsu­dok Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 16Co/247/2012, po­dľa ktorého:

„osoby verejne činné alebo verejne známe musia zniesť väčšiu mieru kritiky než sú­krom­né osoby a čím viac obsah prejavu súvisí s verejnou činnosťou dotknutej osoby, tým viac bude tento prejav chránený slobodou prejavu.“

    a tiež Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. IV. ÚS 302/2010, podľa ktorého:

„osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitos­tiach verejných, môže byť objektom kritiky v súvislosti s výkonom svojho povolania, kto­rej hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov“ (súkromných osôb)“

    Pritom môj hodnotiaci úsudok, že žalobca je fašista, sa týka výlučne jeho verejnej činnosti resp. výkonu jeho povolania.

    Žalobca by sa teda mohol oprávnene odvolávať na môj neprípustný „zásah do povesti“, iba ak by bol verejnosti neznámym „Jankom Mrkvičkom“ z „Hornej Dolnej“ (čo nie je), alebo ak by som ve­rejne prepieral jeho vyslovene súkromný život (čo som nikdy nerobil a o jeho súkromí vlastne prak­ticky nič neviem — aj adresu jeho domu som sa dozvedel až od OS ŽA), alebo ešte ak by som uvá­dzal preukázateľne nepravdivé skutočnosti či použil chybnú logiku pri vývodoch z týchto sku­toč­ností (čo sa žalobca nielenže ani len nepokúsil preukázať, ale dokonca to vyslovene odmietol uro­biť). Ak však mám pravdu, tak potom mám plné právo túto pravdu o verejnom pôsobení verejne činnej osoby (napr. žalobcu) šíriť — aj keby to tejto osobe uškodilo, čo je v prípade žalobcu otázne.

 

    8. Žalobca v bode 1.3. Podania uvádza:

„Žalobca je presvedčený, že neexistuje žiaden rozumný skutkový základ, na podklade ktorého mohol a môže žalovaný dôvodne označovať žalobcu za „fašistu“.“

    Žalobcovo subjektívne presvedčenie nie je objek­tív­nym (vecným) dôkazom ničoho. Dôvo­dov na to, aby som dospel k hodnotiacemu úsudku, že ža­lobca je (po­dľa jeho skutkov a v zmysle mnou predtým uvedenej definície fašizmu) fašistom, som uviedol celý rad, či už vo Vyjadre­ní, alebo v rám­ci pred­chá­dza­júceho Konania o nariadení neodkladného opatrenia sp.zn. 14C/21/2017 (ďalej len Konanie), ale hlav­ne v napad­nu­tom článku. Žalobca opakovane vyslovene odmietol relevant­ným spôsobom (vec­ne) čo i len spochybniť ľu­bo­voľnú z mnou uvádzaných skutočností či logických vývodov, na zákla­de kto­rých som dospel k hodnotiacemu úsudku, že je (skutkovým) fašistom, nie to ešte preukázať mi omyl, chybu, nedo­sta­tok či čokoľvek, čo by ho oprávňovalo tvrdiť, „že neexistuje žiaden rozumný skutkový základ, na podklade ktorého mohol a môže žalovaný dôvodne označovať žalobcu za „fašistu“.“, čím len svedčí o tom, že (skutkovým) fa­šis­tom naozaj je.

    Pokiaľ tak žalobca neurobí (neuvedie žiadne vecné protiargumenty) — a zdá sa, že to nemá vô­bec v pláne, — nemá právo sa (ako verejne činná a známa osoba) domáhať ochrany osobnosti kvô­li tomu, že som ho čisto na základe jeho verejného pô­so­be­nia verejne označil za (skutkového) fa­šistu, čomu bezprostredne predchádzalo uvedenie celého radu dobrých a dobre doložených dôvo­dov pre takéto označenie, s ktorými sa žalobca za takmer dva roky (od zverejnenia napadnutého článku) doteraz nebol schop­ný (a ani ochotný) absolútne nijak vysporiadať.

    Nie je predsa možné, aby v právnom a demokratickom štáte nemohol novinár o fašistovi uviesť, že je fašista, keď to dobre doloží overiteľnými faktami a jeho argumentácia je logicky bezchybná. To by už nebol právny a demokratický štát, ale totalitný režim, v ktorom neexistuje slo­boda slova (akým je napr. aj fašizmus), takže keď sa tohto žalobca dožaduje, len tým potvrdzuje, že naozaj je fašistom.

    Žiadam preto súd, aby nariadil žalobcovi preukázať, kde presne a ktorá z mnou uvedených skutočností nie je pravdivá takým spôsobom, že moje oz­na­čenie je­ho osoby za (skutkového) fašistu sa v novom svetle ukáže ako nedôvodné, chybné či vecne nesprávne, prípadne pre­ukázať mi chybu v logike, ktorá bude mať rovnaký dôsledok. Ak to žalobca odmietne urobiť, malo by to byť považované za de facto priznanie žalobcu, že naozaj fašistom je, čím sa naplno ukáže, že cieľom žalobcu v skutočnosti je umlčať ma a nie chrániť svoje domnelé osobnostné práva, ktoré som údajne (podľa neho) porušil, čo však nebol schopný doteraz vôbec nijak preukázať.

 

    9. Žalobca v bode 1.3. Podania pokračuje:

„Žalovaný označuje žalobcu za fašistu dokonca aj vo svojom vyjadrení z 08.06.2018 a teda pokračuje v neoprávnenom zasahovaní do osobnostných práv žalobcu.“

    Samozrejme, že tak činím, pretože na základe mnou uvedených overiteľných skutočností a na základe bezchybnej logiky, stavajúcej na týchto skutočnostiach, som (v zmysle mnou predtým uve­de­ných definícií) správne dospel k hodnotiacemu úsudku, že žalobca je (skutkový) fašista. Keďže to žalobca nebol doteraz schopný nijak vecne spochybniť, nemôžem inak než trvať na tom, že ža­lob­ca naozaj je (skutkový) fašista. Pravda sa predsa nedokazuje a nepravda nevyvracia samot­ným poda­ním žaloby, ktorá v skutočnosti neobsahuje nijaké vecné (proti)argumenty. Navyše žalobca svojím doterajším správaním v rámci tohto súdneho sporu i v rámci Konania poskytol celý rad ďal­ších dôkazov o tom, že skutočne je fa­šistom (viď vyššie bod 8). Za týchto okolností nevidím najmenší dôvod, pre ktorý by som mal upus­tiť od označovania žalobcu za fašistu, keďže je tu veľa vecných argumentov za a žiad­ny proti správnosti tohto označenia.

 

    10. Žalobca v nasledujúcej vete v Podaní nepravdivo tvrdí:

„[Žalovaný] Úplne nezmyselne spája žalobcu so spoločnosťami, ktoré pôsobia vo farmaceutickom priemysle, s ktorými žalobca nemá nič spoločné.“

    Pravý opak je pritom pravdou, keďže žalobca na pôde Národnej rady Slovenskej republiky (ďa­lej len NR SR) ako poslanec NR SR a navyše aj predseda Výboru NR SR pre zdravotníctvo presadzu­je takú právnu úpravu, ktorá jednoznačne veľmi vyhovuje výrobcom vakcín (t.j. povinné ploš­né očkova­nie), a zároveň jeho spoločník v podnikaní^[7] a bývalý poslanecký asistent^[8] prof. MUDr. Vla­di­mír OLEÁR, CSc. bol dlhé roky (1997–2013) vedúcim sloven­skej pobočky Sanofi Pasteur (pred­tým Aventis Pasteur a ešte predtým Pasteur Mérieux Con­naught),^[9] čo je svetovo najväčšia farma­ceu­tická spoločnosť, zaoberajúca sa výlučne výrobou vakcín.^[10] Toto spojenie je te­da celkom zrej­mé a nie je na ňom vôbec nič „nezmyselné“, či dokonca „úplne nezmyselné“.

 

    11. Žalobca ďalej v Podaní uvádza:

„Rovnako nezmyselne spája žalovaný žalobcu dokonca s vojnovým slovenským štátom a Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou.“

    Opäť raz zdôrazňujem, že žalobcovo ničím nepodložené (a teda čisto subjektívne) tvrdenie o „nezmyselnosti“ mojich tvrdení, ktoré som však (na rozdiel od žalobcu) seriózne podložil, nie je dôkazom ničoho (to sa týka aj bodu 10 vyššie). Žalobca na moje vecné argumenty zase raz re­ago­val len subjektívnym dojmom, či ako to mám označiť, každopádne ale nie vecne a logicky.

    V nasledujúcej vete žalobca zase len potvrdzuje, že nie je schopný poskladať čo i len jeden jedi­ný vecný, tzn. na overiteľných faktoch založený a logický argument proti mojim tvrdeniam:

„Tieto úvahy žalovaného sú už tak absurdné, že nie sú hodné ďalšieho komentára zo strany žalobcu.“

    Toto je v skutočnosti iba úbohá výhovorka niekoho, kto žiadne vecné argumenty nemá, ale ne­chce byť za hlúpeho, tak sa tvári, že nie som hoden odpovede v podobe vecného (proti)argumentu.

    Ale poďme k veci — ešte raz a podrobnejšie: Slovenská národná strana (ďalej len SNS) podľa vyjadrenia na jej vlastnej internetovej stránke:^[11]

„je najstarším politickým subjektom na Slovensku. Jej vznik sa traduje od 6. júna 1871. Moderná SNS bola znovu obnovená 7. marca 1990 jej zaregistrovaním na ministerstve vnútra SR.“

    Je krajne nepravdepodobné, že by si žalobca nebol vedomý tejto skutočnosti, keďže — podľa vy­jadrenia na jeho vlastnej stránke^[12] — je resp. bol:

„1990 Člen SNS od obnovenia jej činnosti v r. 1990

1990 - 1992 Podpredseda OR SNS Martin

2014 - pokr. Podpredseda SNS“

    SNS sa zjavne hlási k odkazu (resp. nadväzuje na) SNS, ktorá pôsobila v rokoch 1871–1938. V roku 1938 však — aj keď nie všetci — členovia SNS vstúpili do Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (ďalej len HSĽS), ktorá bola jedinou vládnucou politickou silou v období fašistického Slo­ven­ského štátu resp. Slovenskej republiky v rokoch 1939–1945, čím SNS formálne zanikla. Keďže však akákoľvek politická strana je sama o sebe (bez členov) len mŕtvou štruktúrou a jej činnosť je činnosťou členskej základne, možno uzavrieť, že tá časť SNS (členskej základne SNS), ktorá zostala politicky činnou aj v rokoch 1939–1945, sa stala súčasťou HSĽS, a preto spájanie SNS, ktorej je žalobca dnes podpredsedom a ktorá sa hlási k odkazu SNS z rokov 1871–1938, s HSĽS nielenže nie je (ako žalobca nepravdivo tvrdí) „absurdné“ či „nezmyselné“, ale je to naopak logické a správne. Ako „absurdné“ by mi naopak pripadalo, keby súčasný podpredseda SNS (žalobca) nepoznal ani tak základné udalosti z dejín strany, ktorej je členom už vyše 28 rokov a podpredsedom vyše 4 roky.

    Slovami vedeckej pracovníčky Historického ústavu Slovenskej aka­dé­mie vied PhDr. Jaroslavy Ro­guľovej, PhD.:^[13]

„SNS nástup fašizmu v Taliansku v roku 1922 vnímala ako znovuzrodenie národných a po­li­tic­kých nacionalistických princípov. Na národniarov zapôsobili hodnoty zdôrazňo­vané v talianskom fa­šiz­me — národ, štát a vlastenectvo, ako aj odmietanie stavovského členenia národa a zdôrazňo­va­nie všenárodného princípu. Taliansko bolo podľa SNS vzor súdržnosti a pevnosti národa, obetova­nia sa jednotlivca pre blaho národného cel­ku. Presadenie fašistického režimu v Taliansku chápala ako vyjadrenie vôle celého náro­da a tým aj ako nadradenie národných záujmov nad ostatné, napr. sta­vovské. Kompánek v júni 1926 napísal: „Taliansky fašizmus mal a má tú veľkú výhodu, že vzbĺkol v zemi homogénnej, je jednoliaty a má jednotný cieľ — slúžiť talianskemu národu. Všetko, čo Mus­solini označil za cieľ fašizmu, bolo talianskemu človekovi veľmi pauzibilné a len škodcovia talianskej vlasti boli ním ohrožení. Mussolini nemusel prihliadať na nikoho a na nič, nemal nijakých komplikácií, keď nastolil taliansku národnú diktatúru.“

… Pravicové režimy s autoritatívnymi prvkami vládnutia neboli vo vtedajšej Európe žiad­nou výnimkou a SNS ich vnímala aj ako možné alternatívy k demokratickým reži­mom a najmä k parlamentnej demokracii…

… Keďže niektorí členovia SNS sa stotožnili s ideou vytvárania branných zložiek v rám­ci politických hnutí, tesne po nástupe Mussoliniho k moci roku 1922 pristúpili k vytvore­niu takejto organi zácie pod záštitou národnej strany, pričom bola vôbec prvou stranou, ktorá na Slovensku utvorila mládežnícku organizáciu fašistického typu. Volala sa Jed­no­ta slovenských junákov (JSJ), vznikla v decembri 1922 a v januári 1923 sa uskutočnilo jej výborové zasadnutie v miestnostiach redakcie Národných novín v Martine.

… Policajná správa informovala: „SNS pod dojmom rozvoja rodobrancov začala or­ga­ni­zovať na obdobných zásadách svojich mladších prívržencov do sväzu Junákov. Tento sväz stojaci na stanovisku radikálneho nacionalizmu, predstavuje jedon zo smerov fašis­tického hnutia na Slovensku, ktoré však počtom organizácií rodobrancov ani zďaleka sa nevyrovná.“ Podporu JSJ vyjadroval najmä Rázus…

… Na aktivitách Národnej obce fašistickej (NOF) sa zúčastňovali predstavitelia SNS, ako aj iní známi slovenskí politici. Zemský výbor fašistickej obce fašistického hnutia v Bratislave pozval národniara Rázusa na dôvernú schôdzku na 25. apríla 1926 do No­vé­ho Mesta nad Váhom a ako dôvody jeho účasti uvádzal spoločné zámery – vybudovať pev­ný národný štát a vykonať ráznu národnú očistu. SNS na programe NOF imponova­lo, že hnutie sa profilovalo ako opozičné, poukazovalo na prešľapy vlády, kritizovalo ko­mu­nizmus, ľavicu, internacionalizmus, korupciu. Absolútne kľúčovú bázu pre spoluprá­cu však u SNS tvorili dve úzko prepojené témy – myšlienka Československa ako národ­né­ho štátu a nacionalizmus, resp. v tejto súvislosti otázka Čechov a Slovákov ako jedného alebo dvoch samostatných národov.

… Aktivity spájajúce SNS s fašizmom v 20. rokoch popri nacionálnych témach motivo­val jej príklon k niektorým prvkom tejto ideológie, akými boli antiľavičiarstvo, antiko­mu­nizmus, antiliberalizmus či konzervativizmus.“

    Očividne to teda nie som ja, kto si (podľa žalobcu) „nezmyselne“ či „absurdne“ vymyslel spoje­nie SNS s fašiz­mom, a tiež to nie som ja, kto viedol žalobcu k vstupu do SNS pri jej obnovení v roku 1990, kto viedol obnovenú SNS k hláseniu sa k odkazu tej SNS, ktorá zanikla v roku 1938 čiastočne zlúčením s HSĽS a čiastočne rozpustením (niektorí vtedajší členovia SNS odmietli byť v HSĽS), ani to nie som ja, kto doviedol žalobcu k tomu, aby sa stal súčasným podpredsedom SNS.

    Ale po všetkých tých „nezmysloch“ a „absurditách“, ktoré žalobca stihol vyprodukovať v rámci tohto súdneho sporu a jemu predchádzajúceho Konania, by ma už vôbec neprekvapilo, keby žalob­ca prehlásil, že voda je suchá.

 

    12. V bode 1.4. Podania namieta žalobca proti tomu, že som v rámci napadnutého článku uvie­dol jeho meno v pre­hľade, ako ktorý poslanec NR SR hlasoval o návrhu, ktorý bol predmetom na­pad­nu­tého článku. V Konaní dokonca žiadal o výmaz svojho mena z tohto prehľadu. Toto je už na­ozaj vrchol absurdity, pretože tým žalobca de facto žiada, aby som poprel, že sa zúčastnil daného hla­sovania v NR SR, či dokonca aby som poprel, že je vôbec poslancom NR SR, čiže chce odo mňa, aby som verejne klamal, pričom to ale bol jeho vlastný návrh, o ktorom sa hlaso­va­lo, a navyše jeho meno je tak-či-tak uvedené pri danom hlasova­ní aj na internetovej stránke NR SR,^[14] ktorú však o výmaz z prehľadu hlasovania žalobca — nakoľko mi je známe — nežiadal.

 

    13. V bode 1.5 Podania navrhuje žalobca súdu predvolať a vypočuť troch svedkov, ktorí vraj ma­jú potvrdiť neblahé dôsledky môjho (pravdivého a oprávneného) verejného označenia žalobcu za fašistu. Žia­dam súd, aby nevyhovel tomuto návrhu, pretože by šlo o úplne zbytočné a nezodpoved­né plyt­vanie peniazmi, ako aj časom menovaných svedkov, lebo nech už bude ich výpoveď aká­koľ­vek, ne­zmení to nič na fakte, že ako novinár (ale aj ako radový občan) mám právo o preukázateľ­nom (skutkovom) fa­šistovi verejne prehlásiť, že je fašista, keď to dôkladne doložím a aj vysvetlím, čo presne mám na mysli pod pojmom fašista (a to som aj urobil), keď daný fašista je verejne činnou osobou (ktorou žalobca naozaj je) a keď sa tento môj hodnotiaci úsudok týka výlučne jeho verejné­ho pôsobenia (ako je aj pravda). Ak by aj takéto moje označenie žalobcu za fašistu malo pre žalob­cu skutočne nepríjemné následky (o čom si dovolím v prípade žalobcu silne pochybovať, ale moje po­chybnosti sú v tejto veci irelevantné a netrvám na ich vyvrátení), bolo by to len viac než spravod­livé a malo by to viesť žalobcu k určitej sebareflexii a k vyvodeniu dôsledkov, vďaka čomu sa už v budúcnosti zdrží skutkov, ktoré možno oprávnene hodnotiť ako fašistické, a v ideálnom prípade sa aj ospravedl­ní, či dokonca (aspoň čiastočne) odčiní svoje minulé (svojou povahou) fašistické činy.

 

    14. Namietam voči bodu 2 žalobcovho Návrhu rozhodnutia súdu:

„Žalovaný Ing. Marián Fillo je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- eur (slovom tisíc eur) do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.“

    Na rozdiel od žalobcu, ktorý sa (v porovnaní so mnou) „topí“ v peniazoch (už len za funkciu po­slanca NR SR dostáva niekoľko tisíc € mesačne, pričom takýchto funkcií má viac, a navyše mu ply­nú aj nemalé príjmy z podnikania),^[15] a teda žiadne peniaze odo mňa reálne nepotrebuje, ja som už od 1.XI.2014 (tzn. vyše 4 roky) evidovaný ako nezamestnaný uchádzač o zamestnanie na Úrade prá­ce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej len ÚPSVaR) Žilina, nemám teda nijaké stabilné príjmy ani zo zamestnania, ani z podnikania, a ani od štátu nedostávam vôbec nič. Žijem v podstate len z milo­da­rov od osôb, ktoré si cenia moju dobrovoľnícku (neplatenú) prácu na poli informovania o očko­vaní, pričom sa starám o (a živím) tri nezaopatrené deti vo veku 9, 11 a 15 rokov a príjem manželky z jej zamestnania na polovičný úväzok nepokryje ani naše pravidelné mesačné náklady na byt. Automobil vôbec nevlastníme a bývame v byte v nezateplenom pa­nelovom bytovom dome.

    Z tohto dôvodu ani nemám na to, aby som sa nechal zastupovať advokátom, a keďže ja sám ne­mám práv­nické vzdelanie ani prax, nepochybujem o tom, že moje písomné vyjadrenia sú zrejme po formálnej stránke nie­čím, na čo súd nie je zvyknutý, za čo sa ospravedlňujem, ale v tejto sociálnej situácii som si ne­mohol pomôcť inak a urobil som, ako som najlepšie vedel.

    Žalobcom navrhovaná náhrada vo výške 1.000,- €, ktorá by pre žalob­cu nebola žiadnym prí­no­som, čo by stál za reč, keďže žalobca má beztak toľko peňazí, že mne sa o takých sumách môže nanajvýš tak snívať, je však pre mňa a moju rodinu likvidačná a zásadne by ublížila nielen mne, ale aj mojej manželke a mojim deťom, ktoré s týmto súdnym sporom nemajú vôbec nič do činenia a ne­nesú ani najmenší diel viny. Na jednej strane síce dúfam, že zvíťazí spravodlivosť, takže nič pla­tiť nebudem musieť, ale ak by sa tak aj nestalo, žiadam súd o zamietnutie žalobcovho návrhu o „náhrade nemajetkovej ujmy“, aby nemuseli zbytočne trpieť tí, ktorí za nič nemôžu.

    Dôkaz: Žiadam súd, aby si vyžiadal od ÚPSVaR Žilina, Hurbanova 16, 01001 Žilina potvrdenie o tom, že som od 1.XI.2014 evidovaný na ÚPSVaR ako nezamestnaný uchádzač o zamestnanie.

 

    S ohľadom na mnou vyššie uvedené dôkazy nepravdivosti celého radu žalobcových tvrdení na moju adresu, s ohľadom na obdobné moje vyvrátenia žalobcových tvrdení v predchádzajúcich doku­men­toch a s ohľadom na to, že žalobca nebol schopný ani na moju priamu výzvu nič z toho, čo som uviedol (či už v napadnutom článku alebo neskôr), relevantným spôsobom (vecne a logicky) ani len spochybniť, nieto ešte vyvrátiť, sa domnievam, že žalobca má v skutočnosti iné úmysly, než dekla­ruje vo svojej Žalobe, a to že ma chce umlčať súdnou cestou, teda pomocou súdu potlačiť moju slobodu slova a právo mojich čitateľov na informácie, ktorú nám zaručuje čl. 26, ods. 1 a 2 Ústa­vy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb., ako aj že ma chce finančne zruinovať, čo by veľmi vyho­vovalo výrob­com vakcín, ktorých záujmy žalobca na pôde NR SR presadzuje. A tým žalobca de facto len potvr­dzuje, že je naozaj fašista, že som naozaj mal pravdu, keď som ho takto označil.

    Keďže žalobca v mnohých ohľadoch uvádza vo svojej Žalobe i vo svojom Podaní preukázateľne nepravdivé údaje (viď vyššie) a moju prípustnú a po stránke materiálnej pravdy dobre podloženú vec­nú kritiku jeho verejné­ho pôsobenia vydáva nepravdivo za „neoprávnený zásah do jeho osob­nost­ných práv“, žiadam ctený Okres­ný súd Žilina,

aby Žalobu č. 42C/102/2017
v plnom rozsahu zamietol

a aby nariadil žalobcovi vrátiť mi jemu
mnou uhradené trovy Konania o nariadení neodkladného opatrenia č. 14C/21/2017.

 

    S úctou

Ing. Marián FILLO

v.r.

 

Odkazy na zdroje:

[1]  podrobnejšie vysvetlenie napr. tu: https://cs.wikipedia.org/wiki/TCP/IP

[2]  podrobnejšie viď napr. tu: https://sk.wikipedia.org/wiki/Network_address_translation

[3]  viac k tomu viď napr. tu: https://lifehacker.com/5873407/how-to-crack-a-wi-fi-networks-wpa-password-with-reaver

[4]  https://www.facebook.com/sloboda.v.ockovani/

[5]  https://www.slobodavockovani.sk/news/skutocni-fasisti-v-nr-sr-odmietli-co-i-len-debatovat-o-zdobrovolneni-doteraz-povinneho-ockovania/

[6]  https://www.StefanZelnik.sk/

[7]  HYGMA, s.r.o.: https://orsr.sk/vypis.asp?ID=341161&SID=9&P=1
Lekáreň Poliklinika Vlčince, s.r.o. / Lekáreň Žilpo, s.r.o.: https://orsr.sk/vypis.asp?ID=341161&SID=9&P=1
VIKOM, s.r.o.: https://orsr.sk/vypis.asp?ID=10639&SID=5&P=1
ZEKOL, s.r.o.: https://orsr.sk/vypis.asp?ID=250720&SID=5&P=1
ŽILPO, s.r.o.: https://orsr.sk/vypis.asp?ID=9450&SID=5&P=1

[8]  viď napr. https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/164514-asistent-sns-doda-vakciny-draho/

[9]  https://orsr.sk/vypis.asp?ID=741&SID=5&P=1

[10]  https://www.sanofipasteur.com/en/careers

[11]  https://www.sns.sk/o-nas/profil/

[12]  https://stefanzelnik.sk/

[13]  osobný profil autorky: https://www.history.sav.sk/index.php?id=jaroslava-rogulova
citovaný článok autorky: „Slovenská národná strana a fašizmus v medzivojnovom období“, https://forumhistoriae.sk/documents/10180/11520/rogulova.pdf

[14]  https://www.nrsr.sk/web/Default.aspx?sid=schodze/hlasovanie/hlasklub&ID=38323

[15]  https://finstat.sk/36402630