Úvod do epidemiológie - 3. časť

 PhDr. Denisa Droppanová,
absolventka štátnej skúšky z hygieny a epidemiológie

1. časť       2. časť       3. časť       4. časť       5. časť       6. časť

       Imunitný stav organizmu je relatívny a závisí od mnohých faktorov, ktoré vyplývajú jednak zo strany infekčného agens, jednak zo strany hostiteľského organizmu. Vzájomnou interakciou infekčného agens a hostiteľa vzniká infekcia respektíve infekčné ochorenie.

       Tieto dva pojmy neznamenajú to isté. V oboch prípadoch ide o vniknutie infekčného agens do hostiteľského organizmu (väčšinou makroorganizmu), ktorý následne reaguje imunitnou odpoveďou, zásadný rozdiel je však v tom, že kým infekcia môže prebehnúť aj bez príznakov, infekčné ochorenie je vždy klinicky manifestné, to znamená, že človek má prejavy ochorenia. Tie môžu byť od miernych až po závažné, ktoré môžu zanechať trvalé následky alebo spôsobiť smrť hostiteľa.

       Infekčné agens (pôvodca nákazy) je každý organizmus, ktorý je schopný vyvolať infekciu. Môže ísť o mikroorganizmy (vírusy, baktérie, huby, jednobunkovce), helminty (červy), ale aj článkonožce. Keďže najčastejšie ide práve o mikroorganizmy, v ďalšom sa obmedzím v súvislosti s infekčným agens na tento pojem.

       To, či nákaza vôbec vznikne závisí od faktorov vyplývajúcich zo strany mikroorganizmu aj makroorganizmu. Tieto uvádza nasledovná tabuľka:

       Stav nešpecifickej a špecifickej imunity podmieňuje vnímavosť respektíve odolnosť makroorganizmu voči mikroorganizmu. O týchto faktoroch sme si povedali v predošlých častiach.

       Patogenita je schopnosť určitého druhu mikroorganizmu vyvolať v hostiteľskom organizme ochorenie. Takýto mikroorganizmus sa označuje ako patogénny alebo sa nazýva patogén. Podľa patogenity delíme mikroorganizmy na:

1. Primárne (obligátne) patogénne, ktoré sú schopné vyvolať ochorenie u zdravých jedincov s plne funkčným imunitným systémom (napríklad pôvodca tuberkulózy Mycobacterium tuberculosis);
2. Podmienene patogénne, ktoré vyvolávajú ochorenia u jedincov s oslabeným imunitným systémom (napríklad Staphylococcus aureus známy aj ako zlatý stafylokok, ktorý sa bežne vyskytuje na koži a slizniciach ľudí alebo prevažná väčšina kmeňov Escherichia coli, ktoré sú bežnou súčasťou črevnej mikroflóry);
3. Nepatogénne, ktoré nevyvolávajú ochorenie.
    

       Patogenita je daná vnímavosťou makroorganizmu a virulenciou mikroorganizmu.

       Virulencia mikróbov je individuálna vlastnosť určitého mikrobiálneho kmeňa a je kvantitatívnym vyjadrením patogenity. Ide vlastne o schopnosť mikroorganizmu vyvolávať ťažké alebo smrteľné ochorenia. Virulencia je daná:

1. Kontagiozitou, teda schopnosťou prenášať sa;
2. Invazivitou, teda schopnosťou prenikať do tkanív hostiteľa, udržať sa v nich, množiť sa a šíriť ďalej; 
3. Toxicitou, teda schopnosťou poškodzovať hostiteľa produkciou toxínov (pričom mikroorganizmus sa v tele šíriť nemusí).
    

       Znie to celé trošku zložito, ale dá sa to jednoducho vysvetliť na príklade vírusu chrípky. Vírus chrípky je pre človeka primárne patogénny, čiže vyvoláva ochorenie aj u ľudí, ktorých imunita je v poriadku. Chrípkový vírus má rôzne kmene, z ktorých niektoré môžu človeka úplne „vyradiť“ ako sa vraví, kým iné dokáže zdolať aj za pochodu (aj keď to nie je veľmi správne, pretože chrípka by sa mala „vyležať“). Ten vírus, ktorý nás donúti ľahnúť a liečiť sa, je teda pre nás virulentnejší ako ten, ktorý nám len znepríjemní život na pár dní. Virulentnejšie kmene majú obvykle za následok aj väčší počet úmrtí. Známa je napríklad Španielska chrípka spôsobená kmeňom H1N1, ktorá si vyžiadala veľký počet obetí.

       Infekcie môžeme deliť podľa viacerých kritérií.

       Podľa prítomnosti príznakov môže byť infekcia:

1. Inaparentná (subklinická), čiže bezpríznaková - často prekonáme nejaké ochorenie bez toho, aby sme o ňom vedeli, pretože nepostrehneme žiadnu zmenu v našom zdravotnom stave. Táto forma infekcie sa dá dokázať jedine laboratórnym vyšetrením (izoláciou pôvodcu ochorenia, dôkazom špecifických protilátok, na základe zmien v laboratórnych testoch). V niektorých zdrojoch pojem subklinická označuje infekciu s veľmi miernymi, nešpecifickými prejavmi (únava, malátnosť, bolesti hlavy atď.);
2. Klinicky manifestná, kedy sú prítomné prejavy ochorenia.
    

       Podľa rozsahu môže byť infekcia:

1. Lokálna, kedy je infekcia obmedzená na miesto vstupu infekčného agens alebo jeden orgán, prípadne postihuje ešte aj regionálne lymfatické uzliny (napr. kvapavka, nádcha); 
2. Fokálna (ložisková), kedy je infekcia obmedzená len na jedno ložisko, ale príznaky sa objavujú aj inde v organizme (typickou fokálnou infekciou je chronický zápal mandlí, kedy je zápalové ložisko v mandliach, ale pôvodcovia tohto zápalu môžu poškodzovať aj obličky, kĺby alebo srdce);
3. Systémová, ktorá postihuje jeden celý systém alebo jeho časť (napr. meningitída – zápal mozgových blán, tuberkulóza pľúc);
4. Generalizovaná, ktorá postihuje viacej systémov (napr. týfus, osýpky).
    

       Ak pri infekcii preniknú mikroorganizmy do krvi vzniká sepsa (septikémia), ľudovo otrava krvi. Ide o závažný stav spôsobený opakovaním vyplavovaním mikroorganizmov do krvi. Imunitný systém nedokáže infekciu lokalizovať a tak sa pôvodca infekcie môže dostať do ktoréhokoľvek orgánu. Sprevádza ju vysoká horúčka, schvátenosť a prejavy zlyhania postihnutých orgánov. Môže vyústiť až do septického šoku, pri ktorom sa do krvi uvoľnia toxíny baktérií, následne dochádza k poklesu krvného tlaku, k zlyhaniu orgánov až k smrti. Prognóza (predpoveď vývoja a stavu choroby) závisí od veku postihnutého, stavu jeho imunitného systému ako aj včasného podania antibiotík.

       Podľa časového priebehu môže byť infekcia:

1. Akútna, ktorá trvá niekoľko dní až týždňov;
2. Subakútna, ktorá trvá niekoľko mesiacov a má spomalený priebeh;
3. Perzistentná, kedy ide o dlhodobé, niekedy až celoživotné prežívanie infekčného agens v organizme hostiteľa. Rozoznávame infekciu:
   1. latentnú (skrytú) – kedy infekčný agens dlhodobo prežíva v organizme hostiteľa bez nejakých príznakov, ale z času na čas sa viditeľne aktivuje. Počas latentnej infekcie sa produkcia infekčného agens v organizme končí - infekčný agens je v tzv. latentnej fáze - ale v ňom naďalej pretrváva. Infekcia je preukázateľná väčšinou iba v priebehu týchto intermitentných reaktivácií. Mimo tohto obdobia je infekčné agens neaktívne a bežnými metódami nedokázateľné. Typickým príkladom pre latentnú infekciu je infekcia vírusom herpes simplex 1 (opar na pere) alebo vírusom varicella zoster (pásový opar, ktorý vzniká opakovanou aktiváciou vírusu spôsobujúceho ovčie kiahne).
   2. chronickú – kedy infekčný agens dlhodobo prežíva v organizme hostiteľa, pričom je z jeho organizmu priebežne alebo intermitentne, teda z času na čas, vylučovaný. Aj chronické ochorenie môže byť bezpríznakové, ale rozdiel oproti latentnej infekcii je vtom, že pôvodca ochorenia nie je v tzv. latentnej fáze, ale je v organizme neustále aktívny. Typickým príkladom pre takéto ochorenie môže byť infekcia pôvodcom brušného týfusu (baktéria Salmonella typhi abdominalis) alebo pôvodcom vírusového zápalu pečene typu B (vírus hepatitídy typu B).
   3. pomalú – pre ktorú je typická dlhá inkubačná doba (čas od vniknutia vírusu do organizmu až po zjavenie sa príznakov ochorenia) – niekoľko mesiacov až rokov. Tieto infekcie môžu byť spôsobené:
      1. konvenčnými (bežnými) vírusmi, kedy je prítomná zápalová reakcia a špecifická imunitná odpoveď. Klinicky ide o degeneratívne ochorenia mozgu napríklad subakútna sklerotizujúca panencefalitída spôsobená vírusom osýpok;
      2. nekonvenčnými vírusmi, tzv. priónmi, kedy chýba zápalová reakcia aj špecifická imunitná odpoveď. Klinicky ide o spongioformné encefalopatie napríklad Creutzfeldt – Jakobova choroba.
                Prióny spôsobujú u hovädzieho dobytka bovinnú spongioformnú encefalopatiu známu aj ako choroba šialených kráv.

1. časť       2. časť       3. časť       4. časť       5. časť       6. časť

Zverejnenie tohto článku zabralo správcovi www.slobodaVockovani.sk približne 40 minút čistého času.