Úvod do epidemiológie - 2. časť

PhDr. Denisa Droppanová,
absolventka štátnej skúšky z hygieny a epidemiológie

1. časť       2. časť       3. časť       4. časť       5. časť       6. časť

       V predošlej časti sme sa venovali pojmom ako antigén, protilátka, imunita a imunitná odpoveď. Hovorili sme si, že imunitná odpoveď organizmu sa prejavuje bunkovou (celulárnou) a protilátkovou (humorálnou) imunitou, o ktorej si povieme v tejto časti.

       Protilátkovú imunitu zabezpečujú B-lymfocyty, ktoré predstavujú asi 10-20% všetkých lymfocytov v krvi. Názov je odvodený od imunitného orgánu vtákov latinsky zvaného bursa Fabricii, kde boli B-lymfocyty prvýkrát izolované. V ľudskom tele tieto biele krvinky dozrievajú v kostnej dreni a po styku s antigénom sa aktivujú, pričom časť z nich sa mení na plazmatické bunky nazývané aj plazmocyty.

       Plazmocyty majú špecifickú funkciu – produkciu protilátok, imunoglobulínov. Napriek tomu, že žijú v krvi len niekoľko dní, za ten čas vylúčia veľké množstvo protilátok, ktoré sa následne viažu na špecifický antigén.

       Ďalšia časť aktivovaných B-lymfocytov sa mení na pamäťové B-lymfocyty, ktoré v krvi kolujú aj niekoľko rokov. Tieto majú význam pri opakovanom stretnutí s rovnakým antigénom (viď ďalej sekundárna imunitná odpoveď).

       Na „spracovávaní“ niektorých antigénov T a B-lymfocyty spolupracujú, hovoríme o ich kooperácii. Oba typy lymfocytov majú na povrchu receptory, ktoré sú doplnkové k určujúcim skupinám na povrchu antigénov. Zjednodušene sa to dá vysvetliť na princípe kľúča a zámky. Malá časť molekuly antigénu, tzv. determinantná (určujúca) skupina, má určitú chemickú štruktúru, ktorá zodpovedá „kľúču“. Bunky imunitného systému a protilátky majú na svojom povrchu tiež malú oblasť s určitou chemickou štruktúrou, táto sa nazýva receptor alebo väzobné miesto a zodpovedá „zámke“. Kľúč a zámka do seba štrukturálne zapadajú a tak dochádza k ich vzájomnej väzbe.

       Poznámka: Niekedy sa na vysvetlenie používa ja obrazné prirovnanie navliekania ruky do rukavice.

       Získaná imunita sa delí na:

1. Imunitu aktívnu, pri ktorej si organizmus sám vytvorí protilátky proti vniknutým antigénom a to buď prirodzene alebo umele.
   1. Aktívna imunita získaná prirodzeným spôsobom sa nazýva aj postinfekčná. Ako už z názvu vyplýva, vyvíja sa po infekcii, či už skrytej, ktorá prebehla bez prejavov, alebo manifestnej, ktorá sa navonok prejavila. Postinfekčná imunita má rôzne trvanie. Po infekciách, ktoré sú lokalizované na povrchu slizníc býva obyčajne krátkodobá (napr. infekcie dýchacích ciest), po infekciách, ktoré postihujú hlbšie štruktúry a lymfatický systém, môže pretrvávať celý život;
   2. Aktívna imunita získaná umelým spôsobom sa nazýva aj postvakcinačná. Vyvíja sa v organizme po očkovaní. V učebniciach sa uvádza, že má obvykle dlhodobé trvanie. Nemusí však u každého človeka navodiť imunitnú odpoveď respektíve tvorbu protilátok v takom množstve, ktoré by zaočkovaného ochránili pred prepuknutím ochorenia proti ktorému bol očkovaný.
2. Imunitu pasívnu, pri ktorej sú do organizmu vpravené hotové protilátky buď prirodzene alebo umele.
   1. Pasívna imunita sa získava prirodzeným spôsobom počas tehotenstva prechodom protilátok z matky na plod cez placentu (túto schopnosť majú iba protilátky typu IgG) a po narodení prostredníctvom kolostra a materského mlieka (v tomto prípade ide o protilátky typu IgA). Tieto protilátky chránia novorodenca prvé mesiace života proti ochoreniam, voči ktorým bola matka imúnna (teda ich prekonala a vytvorila si proti nim protilátky);
   2. Pasívna imunita sa získava umelým spôsobom injekčným podaním hotových protilátok – imúnnych sér alebo ich frakcií. Tieto séra môžu byť pôvodu zvieracieho (heterológne) alebo ľudského (homológne). Ich výhodou je prakticky okamžitý ochranný účinok. Nevýhodou je krátkodobá ochrana a riziko vzniku alergickej reakcie a krvou prenosných ochorení. Tento typ pasívnej imunizácie sa využíva napríklad pri liečbe tetanu, botulizmu (tzv. otrava klobásovým jedom), diftérie (záškrt), antraxu (plynová sneť), besnoty alebo po uštipnutí hadom.
             Poznámka: Pasívnu imunizáciu je možné navodiť nielen v protilátkovej imunite, ale aj v oblasti bunkovej imunity a to transfúziou plnej krvi alebo len bielych krviniek.
       

       Imunitná odpoveď je súhrn bunkových a molekulových zmien, ktoré nastávajú v organizme po jeho styku s cudzorodou látkou. Ide o zložitý proces, ktorý prebieha vo viacerých fázach:

1. Indukčná (skrytá) fáza predstavuje obdobie od vniknutia antigénu do organizmu po prvé zistiteľné prejavy bunkovej alebo protilátkovej imunity. Dochádza v nej k spracovaniu antigénu a k deleniu a diferenciácii buniek imunitného systému;
2. Produkčná (rastová) fáza predstavuje obdobie, kedy sa dajú dokázať prejavy imunity charakterizované prítomnosťou senzibilizovaných buniek (buniek, ktoré sú schopné zvýšene reagovať) alebo protilátok. Počas nej sa lymfocyty aktívne množia a vylučujú špecifické protilátky;
3. Zostupná fáza, kedy imunitná odpoveď pomaly odoznieva.
    

       Podľa stretnutia s antigénom a podľa nástupu a intenzity sa imunitná odpoveď delí na:

1. Primárnu imunitnú odpoveď, ktorá nastáva pri prvom kontakte s antigénom, jej hlavnými protilátkami sú protilátky typu IgM. Tento typ imunoglobulínov pretrváva v sére len krátko (jeho polčas rozpadu je cca 5 dní), preto ich prítomnosť svedčí o nedávnej infekcii. Neskôr sa v rámci primárnej imunitnej odpovede začínajú tvoriť aj IgG a IgM postupne vymiznú;
2. Sekundárnu imunitnú odpoveď, ktorá nastáva pri opätovnom styku s antigénom. Vďaka pamäťovým bunkám, ktoré majú zakódovanú informáciu o danom antigéne, dokáže organizmus zareagovať na cudzorodú látku oveľa rýchlejšie a efektívnejšie. Indukčná fáza imunitnej odpovede je preto veľmi krátka. Dochádza k rýchlemu deleniu plazmatických buniek, ktoré produkujú protilátky typu IgG.
          Poznámka: Pokiaľ je antigénu príliš veľké množstvo a infekcia je masívna, môžu sa tvoriť aj protilátky typu IgM, podobne ako v primárnej imunitnej odpovedi.
    

       Na dôkaz prítomnosti, koncentrácie a dynamických zmien protilátok sa využívajú sérologické reakcie. Koncentráciu celkových protilátok v krvi vyjadruje pojem titer protilátok. S týmto pojmom sa môžeme stretnúť aj v súvislosti s očkovaním, preto si povieme o čo ide.

       Pri kvantitatívnych sérologických reakciách sa sérum (žltkastá časť krvi, ktorá zostáva po jej zrazení v skúmavke nad zrazeninou, získava sa centrifugáciou zrazenej krvi) riedi najčastejšie fyziologickým roztokom (čo je 0,9% vodný roztok chloridu sodného – NaCl) geometrickým radom (to znamená v pomere 1:2, 1:4, 1:8, 1:16, 1:32 alebo 1:5, 1:10, 1:20, 1:40 atď.). V tomto prostredí sa potom sleduje reakcia, ktorá sa prejaví tvorbou vločiek alebo zrazenín. Najvyššie riedenie, ktoré dáva ešte pozitívnu reakciu (teda sa v ňom ešte vytvorí zrazenina) sa nazýva titer séra. Jeho prevrátená hodnota sa nazýva titer protilátok. To znamená, že pokiaľ je pozitívny titer séra povedzme 1:40, tak hovoríme, že titer protilátok je 40. Normálne hladiny titra protilátok závisia od druhu testovanej protilátky.

       Pokiaľ všetko v organizme a aj v rámci imunitného systému funguje tak, ako má, organizmus človeka je imúnny, teda dokáže odolávať pôvodcom ochorení, účinne ich likvidovať a vysporiadať sa s prípadným ochorením. Ak organizmus nedokáže adekvátne reagovať imunitnou odpoveďou, hovoríme o imunodeficiencii. Tá sa môže týkať prirodzenej aj získanej imunity.

       Imunodeficiencie sa delia na:

1. Primárne (vrodené) – vznikajú v dôsledku porúch embryonálneho vývoja, enzýmových defektov alebo jednoducho majú neznámu príčinu;
2. Sekundárne (získané) – sa vyvíjajú počas života a môžu vzniknúť vplyvom rôznych faktorov ako sú napríklad žiarenie, chemické látky, chirurgické zásahy alebo niektoré ochorenia.
    

       Imunodeficientné stavy sa prejavujú zvýšenou náchylnosťou na ochorenia infekčné, alergické, autoimunitné aj nádorové. 

1. časť       2. časť       3. časť       4. časť       5. časť       6. časť

Zverejnenie tohto článku (vrátane formátovania a typografickej úpravy) zabralo správcovi tejto stránky približne 1 hodinu čistého času