Samozrejme, že nedostali moje odpovede na svoje otázky, keď sa ma nepýtali (Ad: „Otázky pre antivaxxerov, na ktoré sme nedostali žiadne rozumné odpovede“)

05.05.2016 17:51

Ing. Marián Fillo

 

    Hoci sa nepovažujem za „antivaxxera“, ale za človeka, čo hľadá pravdu o očkovaní a na základe zistených skutočností je k očkovaniu veľmi skeptický a kritický, takže výstižnejšia nálepka by bola „očko-skeptik“, bývam za „antivaxxera“ („proti-očkovača“) označovaný nekritickými obhajcami a propagátormi očkovania. Chápem to teda tak, že článok na stránke In Vivo, nazvaný „Otázky pre antivaxxerov, na ktoré sme nedostali žiadne roz umné odpovede“, je adresovaný aj mne. Pozrime sa teda na to, akú búdu zase ušili „provaxxeri“ (nekritickí propagátori očkovania), „očko-nadšenci“ a „pro-Big-Pharma“ (tí, čo kopú za farmaceutických molochov) na nás, čo si — aj napriek čoraz väčšiemu šialenstvu, či už v politike, školstve alebo medicíne — zachovávame staré dobré kritické myslenie, a to aj smerom k očkovaniu:

 

ilustračný obrázok: injekčná striekačka v tvare otáznika„Nuž, vyberáme niektoré otázky, ktoré sme sa niekedy úspešne, častokrát márne pokúšali položiť ľuďom na strane antivaxu – a na ktoré sme nedostali žiadne, žiadne rozumné ani zmysluplné odpovede.“

    Ako obvykle u „provaxu“, samé nejasné a nekonkrétne vyjadrenia: nie je jasné komu (ktorým konkrétne ľuďom), nie je jasné akým spôsobom (osobne tvárou v tvár? telefonicky? e-mailom? v internetovej diskusii? v ktorej konkrétne?) a už vôbec nie sú jasné kritériá, podľa ktorých sa niečo označuje za „rozumné“ alebo „zmysluplné“. Ale poďme na tie (údajne nezodpovedané) otázky.

 

„Čo si myslíte, sú vo vážnych témach dôležitejšie argumenty opierajúce sa o kvalitné fakty a dôkazy, alebo sú na rovnakej úrovni s hocako skomponovaným názorom?“

    Samozrejme, že overiteľná skutočnosť a dôkazy, spolu s logickými súvislosťami, majú prednosť pred názormi (subjektívnymi náhľadmi na vec, bez dostatočnej opory v overiteľných skutočnostiach, dôkazoch a železnej logike).

    Otázka však je, či má „provax“ hnutie (či skôr „provax“ lobby) naozaj nepriestrelné dôkazy a či prezentuje overiteľné fakty. Ako sa už opakovane ukázalo, štúdie, ktoré sú „provaxom“ uvádzané ako nepriestrelné dôkazy napr. toho, že očkovanie nespôsobuje autizmus (alebo radšej presnejšie: k vzniku autizmu nijak neprispieva), sú buď hrubo sfalšované, alebo majú taký návrh (design), že z nich rozhodne nemožno poctivým a logickým spôsobom vyvodiť také závery, aké pisatelia článkov o daných štúdiách uvádzajú. Príklady (zoznam však nie je ani zďaleka vyčerpávajúci) nájdete napr. tu:

 

„Je podľa vás dôležité, aby pri argumentácii na vážne témy zaznievali fundované argumenty podložené vedeckými dôkazmi vysokej kvality?“

    Samozrejme, že áno. Keď sa však pozrieme na to, aké dôkazy nám predkladá očkovací priemysel, tak je to od skutočnej poctivej vedy veľmi vzdialené (viď vyššie), len sa to tvári ako veda, takže ľudia (hlavne, ale nielen lekári), čo viac dôverujú než preverujú, tomu ľahko naletia. A musím, žiaľ, skonštatovať, že to je veľmi častý jav. Skutočná veda má byť podrobovaná dôkladnej kritike a pochybnostiam, avšak napr. Česká lekárska komora vydala stanovisko, že spochybňovanie očkovania je „postup non lege artis“ (teda niečo neprípustné), čím de facto skonštatovala, že pri očkovaní nejde vôbec o vedu, ale o náboženskú dogmu, pretože len dogma je niečo (u vyznavačov daného náboženstva) nespochybniteľné.

 

„Myslíte si, že vakcinácia, imunológia, epidemiológia sú vážne témy?“

    Jednoznačne áno. Ide tu doslova o život a čo by mohlo byť ešte vážnejšie než ohrozenie holého života?

 

„Zoraďte tieto osoby od, podľa vás, najfundovanejšej po najmenej fundovanú, vyjadrovať sa k téme vakcinácie s ohľadom na obsah povolania vyplývajúceho z označenia danej osoby:

    Drevorubač, detský lekár, inžinier-elektrotechnik, epidemiológ, lekárnik, web-designer, biochemik, farmaceut, kuchár-čašník, právnik.“

    Táto otázka (či skôr úloha) je v skutočnosti nezmyselná. Neberie do úvahy, že svet nie je ideálny a v skutočnosti môže nejaké povolanie vykonávať (akože vykonávať resp. byť zaň platený) aj človek, ktorý nemá dostatok poznatkov, schopnosti logicky spájať skutočnosti (hľadať súvislosti) a kriticky myslieť, čo je potrebné na zodpovedné vykonávanie daného povolania. Žiaľ, to, že niektoré povolania vykonávajú (či skôr predstierajú ich vykonávanie) ľudia vyslovene neschopní ich vykonávať zodpovedne, je na Slovensku skôr pravidlom než výnimkou. Týka sa to hlavne (ale nielen) štátnej správy, keďže súkromné spoločnosti (prinajmenšom, ak poctivo podnikajú a nie sú úzko prepojené s mafiou) si to nemôžu až tak dobre dovoliť, ale „zo štátneho krv netečie“, takže v štátnych službách je aj do-neba-volajúca nekompetentnosť veľmi dobre možná a — žiaľ — u nás aj častá.

    Druhá vec, ktorú táto idealistická otázka/úloha nezohľadňuje, je, že tí, čo by z hľadiska náplne svojho povolania mali o očkovaní niečo vedieť (tzn. z uvedeného zoznamu detský lekár, epidemiológ, lekárnik, farmaceut, možno aj biochemik), môžu byť v skutočnosti priamo či nepriamo podplatení, alebo inak zaviazaní farmaceutickému priemyslu, ktorý na výrobe a predaji vakcín zarába, teda môžu byť v podstate prostitút(ka)mi (za peniaze čokoľvek). To obzvlášť platí o tzv. kľúčových mienkotvorcoch (key opinion leaders), ako to výborne dokumentuje kniha prof. Dr. Petra Gøtzscheho „Smrtiace lieky a organizovaný zločin: Ako veľké farmaceutické firmy skorumpovali zdravotnú starostlivosť“. Takže nejaký človek môže vykonávať nejaké povolanie a byť v danej oblasti veľmi dobre znalým odborníkom, zároveň však môže byť v podstate sviňou (a to teraz nevdojak urážam svine), tzn. za peniaze či iné pôžitky nemá problém aj úplne otvorene na verejnosti bezočivo klamať — na veľkú škodu tej časti verejnosti, ktorá mu ako odborníkovi verí.

    Takže to, že niekto pracuje na pozícii, nazvanej „detský lekár“, „epidemiológ“, „lekárnik“, „farmaceut“ či „biochemik“ (prípadne tú prácu len predstiera, keďže reálne nemá na to, aby to robil zodpovedne), naozaj neznamená, že má obrovský prehľad či rozsiahle znalosti z oblasti očkovania, ani že dokáže logicky a kriticky myslieť a nachádzať súvislosti. Preto je táto otázka v podstate zavádzajúca a manipulatívna.

    Áno, bolo by pekné, keby všetci, čo vykonávajú uvedené povolania, boli na slovo vzatými odborníkmi na očkovanie, ale v skutočnosti drvivá väčšina z nich nie je, čo sa dá veľmi ľahko overiť jednoduchým testom, povedzme so 100 otázkami z oblasti prenosných chorôb, predchádzateľných očkovaním (rizikové faktory, spôsob prenosu, príznaky, liečba, priebeh choroby, možné komplikácie, alternatívne možnosti prevencie), imunológie, epidemiológie, hygieny, výroby a mechanizmu účinku vakcín. Jeden môj známy doktor medicíny spod Tatier takto chcel zistiť znalosti svojich kolegov a výsledok bol úplne žalostný. Navyše tu ešte vstupuje taký zaujímavý psychologický faktor, akým sú myšlienkové matrice.

 

„Je podľa vás osoba vykonávajúca povolanie vyžadujúce odborné znalosti získané štúdiami, výskumom a praxou, ktorá propaguje či zarába na praktikách odporujúcich dokázateľne nielen obsahu svojej odbornosti, ale aj vedeckým faktom, vierohodná?“

    Veda nie je otázkou viery. Ak predloží overiteľné fakty a bezchybnú logiku čo aj Adolf Hitler alebo Josif Vissarionovič Džugašvili (známy ako Stalin), či trebárs Janko z Hornej Dolnej, ktorý ani nedokončil základnú školu, fakty zostávajú faktami a bezchybná logika zostáva bezchybnou logikou. Nie je to otázka osobnosti. Zvádzanie argumentácie smerom k črtám osobnosti, ktorá niečo vyslovila/napísala, je logickým prešľapom, buď typu „argumentum ad hominem“ (ak ide o osobný útok, tzn. hanobenie nepohodlného rečníka/oponenta), alebo typu „argumentum ad verecundiam“ (ak ide o velebenie autority, kult osobnosti apod.).

    Napriek tomu je však častokrát pomerne náročné vždy všetko dôkladne overiť, a niekedy to je aj nemožné (nie je verejný prístup k údajom, z ktorých nejaká štúdia/článok vychádza), a preto sa zaviedlo vo vedeckej literatúre uvádzanie konfliktov záujmov, ktoré naznačujú, že autori mohli mať zištný záujem skresliť štúdiu/článok tak, aby im výsledok poslúžil — na úkor pravdivosti a blaha širokej verejnosti. Typicky ide o štúdie nových liekov, prípadne aj starých liekov, ktoré sú v podozrení, že vyvolávajú závažné nežiaduce účinky, ale výrobca na nich výborne zarába, a preto má záujem udržať ich na trhu čo najdlhšie (aj cez mŕtvoly, a to doslova). Stovky vedecky doložených príkladov takýchto podvodov nájdete v už spomenutej knihe prof. Dr. Petra Gøtzscheho „Smrtiace lieky a organizovaný zločin: Ako veľké farmaceutické firmy skorumpovali zdravotnú starostlivosť“. Vakcíny samozrejme nie sú žiadnou výnimkou.

    Hoci uvádzanie konfliktov záujmov je dobrým krokom smerom k transparentnosti, treba si uvedomiť, že akonáhle sa púšťame do oblasti viery/dôvery/dôveryhodnosti, opúšťame ríšu exaktnej vedy, keďže aj človek s brutálnymi konfliktmi záujmov môže hovoriť čistú pravdu, a zároveň aj človek bez akýchkoľvek konfliktov záujmov môže (napriek trom titulom pred menom a tromi za menom) napísať/povedať niečo, čo pravda nie je, pričom dejiny nám ukazujú mnoho takých prípadov a deje sa tak dodnes. Človek je tvor omylný a na tomto fakte nijaké papiere (tituly) nič nemenia. A hoci predpokladáme, že človek s nejakým titulom z určitej oblasti sa bude menej mýliť vo výrokoch z danej oblasti, neraz je opak pravdou, takže tituly pred/za menom nám nijakú istotu o pravdivosti výroku daného rečníka nedávajú. Preto ak sa chceme baviť o skutočnej vede, osloboďme sa od posudzovania osobnosti rečníka, ale sledujme len to, čo hovorí (obsah), či sa to dá overiť, ako to je podložené, či to má logiku a čo to vlastne pre nás znamená.

    Navyše aj človek, čo sa preukázateľne mýli (resp. tvrdí niečo, čo preukázateľne nie je pravda), môže v inej veci hovoriť pravdu. Snaha úplne „odpísať“ niekoho na základe toho, že raz o nejakej veci povedal niečo, čo preukázateľne nie je pravda, je teda scestná (každý človek prinajmenšom raz (nech už z akýchkoľvek dôvodov) povedal niečo, čo nie je pravda — ledaže by bol nemý od narodenia) a je prejavom primitívnej binárnej logiky, podľa ktorej je niečo buď biele (dobré) alebo čierne (zlé), ale nikdy nič medzi tým.

    Dôležité však je, či si tento človek dokáže priznať chybu, opraviť sa a prípadne aj odčiniť škody, ktoré týmto spôsobil, alebo sa aspoň za ne ospravedlniť.

 

„Myslíte si, že štúdium bestsellerov o určitej vedeckej oblasti je ekvivalentné viacročnému akreditovanému štúdiu, absolvovaniu skúšok znalostí a vedeckej činnosti v odbore?“

    Nie je podstatné, akým spôsobom človek dospel k nejakým poznatkom, podstatné je, či to poznanie má a či je pravdivé. Samozrejme, toto sa dá v zásade overiť vhodným testom, ako som už naznačil vyššie. Osobne sa takému testu nijak nebránim — práve naopak: uvítal by som ho. A tiež následné porovnanie s náhodne vybratou vzorkou slovenských detských lekárov, epidemiológov či farmaceutov.

    Táto otázka je teda ďalším príkladom náboženského zmýšľania, presnejšie: pestovania kultu osobnosti „odborníka“, ktorého výroky sú nespochybniteľné, rovnako ako náboženské dogmy, teda príkladom pestovania viery namiesto vedy.

 

„Ak by ste sa rozhodovali o téme, ktorej nerozumiete, respektíve nemáte dostatok doteraz získaných vedomostí na to, aby ste sa v nej vyznali, čo by vás ako zdroj informácií zaujímalo viac: odborné texty písané a recenzované odborníkmi, podrobované analýzam a kritikám, vedeckému skúmaniu či výklad odborníka na danú tému, alebo informácie, ktoré vyhovujú vášmu svetonázoru, aj keď by boli v rozpore s vedeckými dôkazmi?“

    Zaujíma ma v prvom rade pravda. A keďže ma zaujíma pravda, zistil som okrem iného aj to, že to, čo sa tvári ako poctivá exaktná veda, častokrát nie je vôbec vedou, ale len marketingovým nástrojom výrobcov liekov/vakcín, zistil som, že je množstvo spôsobov, ako klamať, prekrúcať a zatajovať nepohodlné skutočnosti pri údajne vedeckom výskume, a to takmer vždy na prospech výrobcov a ich predajcov (medzi ktorých de facto patria aj štátne úrady, propagujúce a vymáhajúce očkovanie), a zároveň na neprospech širokej verejnosti. Množstvo výborných a vedecky doložených príkladov takýchto podvodov nájdete v už spomínanej knihe prof. Dr. Petra Gøtzscheho „Smrtiace lieky a organizovaný zločin: Ako veľké farmaceutické firmy skorumpovali zdravotnú starostlivosť“.

 

„Súhlasíte s tým, že odborníkom na určitú vážnu vedeckú tému je človek, ktorý sa venuje výskumu v danej oblasti a jeho výskumy sú uznávané aj jeho kolegami/konkurentmi z brandže a ktorý svoje tvrdenia dokáže podporiť kvalitnými vedeckými výskumami?“

    Taký človek síce môže byť považovaný za odborníka (mať znalosti), ale to ešte nič nehovorí o jeho charaktere, a teda nemáme žiadnu záruku, že jeho vyjadrenia sú pravdivé a že hovorí celú pravdu (nič podstatné nezamlčiava). Nie je vôbec dôležitá osobnosť rečníka, podstatné sú overiteľné fakty a železná logika, ktoré rečník (diskutér) predloží, nech už sú jeho oficiálne vzdelanie a skúsenosti akékoľvek.

    Rovnako tak „kvalitné vedecké výskumy“ sa môžu ukázať byť kolosálnym podvodom, hlavne ak je výskum sponzorovaný výrobcami vakcín alebo štátnymi úradmi, ktoré sú v podstate marketingovým oddelením výrobcov vakcín.

    Uznávanie výskumov kolegami z branže, či dokonca konkurentmi, stojí a padá na tom, že ak je celá branža postavená na nejakom podvode, tak konkurent/kolega si nebude predsa píliť konár pod vlastným zadkom tým, že na tento podvod verejne otvorene poukáže. Takisto naši politici (čo aj z (naoko) súperiacich politických strán) si nevypustia rybník tým, že by schválili funkčné nástroje priamej demokracie (ktoré ich vo výsledku odstavia od válova), a rovnako tak ani výrobcovia vakcín (čo aj konkurenti) a ich zamestnanci (až na vzácne výnimky, tzv. informátorov, angl. whistle-blowerov) nebudú otvorene hovoriť niečo, čo má potenciál potopiť celé odvetvie, tzn. nielen konkurenta, ale aj vlastnú firmu.

    Takže táto otázka vlastne odvádza od podstaty problému, pretože ak nie sme veriaci, ale sme poznávajúci, zaujíma nás pravda a nie kto ju hovorí a koľko iných ľudí to uznáva za pravdu. K tomu mám taký obľúbený vtip:

„Jedzte kravské lajná! Miliardy múch sa predsa nemôžu mýliť.“

    Tento druh logického prešľapu/skratu sa odborne nazýva „argumentum ad populum“. Nie je pravda, že väčšina má vždy pravdu a dejiny nám ukazujú množstvo prípadov, kedy to bolo presne opačne. Medzi najznámejšie snáď patria potýčky cirkevnej hierarchie s Galileom Galileim, Giordanom Brunom a Mikulášom Kopernikom ohľadne toho, či sa Slnko točí okolo Zeme alebo Zem okolo Slnka, a či sa Zem vôbec točí, alebo je tým jediným pevným bodom vesmíru. Nakoniec sme dali za pravdu „outsiderom“ a predstaviteľom „menšinových názorov“, ktorých by Lovci šarlatánov (súc sami šarlatánmi par excellence), keby sa vrátili späť v čase o niekoľko storočí, nepochybne označili za šarlatánov či pavedcov.

 

„Myslíte si, že je možné podplatiť tisícky odborných pracovníkov, nezávislých a vzájomne si konkurujúcich vo vedeckých úspechoch, roztrúsených všade možne po svete tak, aby boli schopní prepožičať svoje meno, kariéru a všetku svoju pracovnú energiu k tomu, aby spoločne vytvárali obrovskú bublinu klamstva s istotou, že ani jeden z nich neprezradí takýto masívny komplot?“

    Je rozhodne možné (a stalo sa to) vytvoriť systém, v ktorom veľká väčšina zainteresovaných ľudí má dobrý osobný dôvod šíriť lži, a to buď vedome alebo nevedome. Stačí sa pozrieť na Československo v období rokov 1948–1989 za vedúcej úlohy jednej strany, ktorej ideológia bola založená na celom rade lží, na súčasné slovenské oznamovacie prostriedky hlavného prúdu (mainstreamové médiá) a ich (ne)informovanie o Rusku vs. USA/NATO/EÚ, alebo na naše obrie finančné skupiny, z ktorých jedna sa zhodou okolností masívne angažuje v zdravotníctve, a to vskutku nevyberavým spôsobom. Máme tu kauzu Gorila, ktorá je doteraz nevyšetrená, lebo to očividne niekomu takto vyhovuje, a aj to už je celkom zázrak, že tieto veci vôbec vyplávali na verejnosť. Príslušné štátne orgány — ak už vyslovene neklamú — prinajmenšom zamlčiavajú podstatné skutočnosti a nekonajú v prípadoch, kde to je ich povinnosťou.

    A máme nejeden príklad z dejín, kedy bolo nakoniec neoddiskutovateľne dokázané, že skutočne došlo k dlhoročnému vytváraniu „obrovskej bubliny klamstva“, okrem iných aj:

    Takže áno, nielenže to je možné, ale deje sa tak, práve tu a práve teraz, a dialo sa tak aj v minulosti, a nie raz!

    A tisícky odborných pracovníkov skutočne sú podplácané, či už priamo peniazmi, alebo priamo inými pôžitkami (zájazdy, luxusné večierky, darčekové predmety…), alebo nepriamo tým, či dostanú alebo nedostanú na výskum niečoho grant, a za akých podmienok, prípadne tým, či im bude alebo nebude zverejnený článok v prestížnom lekárskom vedeckom časopise. Napr. za január 2013 sa obchodní zástupcovia farmaceutických firiem stretli so slovenskými lekármi cca 110.000 krát, čo je v priemere približne 6x mesačne na každého slovenského lekára. A zvyšok je možné (a aj sa to deje) zastrašovať, verejne hanobiť a súdiť za vymyslené prečiny, či dokonca  rovno zastreliť. Ale úplne najlepšie je podchytiť si ovečky už pri vzdelávaní, takže lekárska fakulta ich tak naprogramuje (vymyje im mozog), že veľkú väčšinu z nich ani nenapadne pochybovať o pravdivosti lží farmaceutických molochov.

    Aj o prepožičiavaní svojho mena (angl. ghost-writing) by sme vedeli popísať pekných pár stránok textu:

    A isteže je pár ľudí, čo prezradili „takýto masívny komplot“:

    A dalo by sa ešte dlho pokračovať. Ale čo sa stalo? Kauza po pár dňoch/týždňoch vyprchala (prinajmenšom v mysliach väčšej časti verejnosti) a zločinecký farmaceutický priemysel so svojimi pákami v štátnych úradoch a vláde funguje ďalej ako predtým, ba dokonca sa ešte viac rozmáha, pričom informátori veľmi často dopadli veľmi zle za to, že verejne povedali trpkú pravdu. A práve preto len málokto je ochotný v podstate zničiť svoju kariéru tým, že verejne vyklopí pravdu o zločinoch farmaceutických firiem a niektorých štátnych úradníkov, lebo takého informátora už sotva-ktorá firma prijme do pracovného pomeru.

 

„Myslíte si, že ľudia, ktorí za sebou nemajú žiadnu vedeckú činnosť, ani neboli preverení žiadnym skúšaním ich odborných znalostí, avšak živia sa predajom látok a služieb, ktoré vyhlasujú za medicínu bez toho, aby na svoje tvrdenia poskytli čo len jediný vedecký dôkaz, opakovateľný, overiteľný, s kvalitným setupom, patria medzi odborníkov?“

    Či už ich označíme za „odborníkov“ alebo nie, nehovorí to nič o pravdivosti či úplnosti ich tvrdení, ani o účinnosti ich liečiv či liečebných zákrokov.

    Slovo odborník NIE JE popisom charakteru dotyčného. Odborník môže klamať, dokonca práve vďaka tomu, že je odborník, môže klamať oveľa sofistikovanejšie než neodborník, a veľmi často sa to aj deje, čo už bolo mnohokrát preukázané nado všetku pochybnosť. Už som s tým asi otravný, ale čo sa dá robiť: stovky dôkazov takýchto klamstiev odborníkov nájdete napr. v knihe prof. Dr. Petra Gøtzscheho „Smrtiace lieky a organizovaný zločin: Ako veľké farmaceutické firmy skorumpovali zdravotnú starostlivosť“.

    Tiež je otázka, ako si zadefinujeme vedeckú činnosť. V princípe totiž možno vedeckú činnosť vykonávať aj bez toho, aby človek mal nejaké nákladné laboratórium či pracoval vo výskumnom ústave. Ide o to, ako človek pristupuje k poznávaniu pravdy, aké metódy pri tom používa, ako poctivo to robí, ako sa dokáže odosobniť, či je schopný prehodnotiť a opraviť svoje doterajšie názory, teórie, predstavy apod.

    Keď sme na poli medicíny, najlepším dôkazom je vyliečený pacient. Ak má napr. homeopat či chiropraktik väčšie percento skutočne vyliečených pacientov (čo by sa overilo príslušnými (napr. krvnými) testami) než pro-farmaceuticky orientovaný všeobecný lekár, tak nemôže byť reči o nejakom šarlatánstve homeopatov či chiropraktikov, pretože po ovocí spoznáš strom. Ak teda homeopat či chiropraktik vylieči a pro-farmaceuticky orientovaný všeobecný lekár nie, tak šarlatánom je pro-farmaceuticky orientovaný všeobecný lekár, nie homeopat či chiropraktik. To, že na ľudí, čo sa vo veci až tak nevyznajú, budí farmaceuticky orientovaná medicína vedeckejší dojem, je spôsobené len a len tým, že sa na nej dá (aj vďaka masívnej podpore veľkej časti štátov sveta a rozsiahlej korupcii) rozprávkovo zbohatnúť, a teda môže z tohto bohatstva uliať oveľa viac peňazí na „vedu“ (častokrát, ak nemám rovno povedať „väčšinou“, však ide skôr o predstieranie vedy než o skutočnú vedu).

    A nezabúdajme na to, že absencia dôkazu nie je dôkazom absencie. Ak homeopat nevie (inak než vyliečeným pacientom) dokázať, že jeho homeopatikum či liečebný postup funguje, neznamená to automaticky, že nefunguje. Nemusíme nutne poznať mechanizmus účinku na to, aby sme to vedeli úspešne používať. Napr. veľká väčšina používateľov počítačov a mobilných telefónov v skutočnosti nevie, ako fungujú polovodiče, aká je architektúra počítača, ako funguje obrazovka z tekutých kryštálov (angl. Liquid Crystal Display = LCD) atď. a predsa k svojmu úžitku úspešne počítače a mobilné telefóny používa. Samozrejme, ak mechanizmus účinku/fungovania poznáme, je to veľké plus. Ale ak nie, neznamená to, že to nefunguje. Mimochodom: stále nemáme presné a úplné poznatky o mechanizme účinku napr. niektorých adjuvantov (spúšťačov/posilňovačov imunitnej odpovede), používaných vo vakcínach. Vyhlásime teda aj očkovanie na základe rovnakého pravidla za niečo „neodborné“ či „šarlatánske“?

    Najlepším dôkazom však stále je skutočne vyliečený pacient. Tým myslím naozaj vyliečeného pacienta, nie pacienta, ktorému boli potlačené príznaky nevyliečenej choroby, ktorá sa onedlho prejaví niekde inde na tele. A či ten homeopat alebo chiropraktik vie alebo nevie vysvetliť mechanizmus účinku jeho liečiva či zákroku, je pre vyliečeného pacienta v konečnom dôsledku jedno. Dôležité je, že sa (s pomocou homeopata či chiropraktika) vyliečil. Tým nechcem odrádzať od skúmania jedného či druhého, práve naopak: ak pochopíme, ako to funguje, môžeme tým veľa získať. Chcem len podčiarknuť, že najdôležitejší zo všetkého je skutočne vyliečený pacient. A keďže pro-farmaceutická medicína je dnes v USA už najčastejšou príčinou úmrtia, skúste si tipnúť, ktorý druh medicíny by z tohto porovnania (podľa skutočne vyliečených či naopak: podľa zabitých/zmrzačených pacientov) vyšiel lepšie.

 

„Myslíte si, že človek s titulom z medicíny, ktorý propaguje niekoľkokrát kvalitnými vedeckými štúdiami a analýzami vyvrátené teórie, je dôveryhodný?“

    Samozrejme, ak niekto s titulom z medicíny (či akýmkoľvek iným titulom) hlása niečo, čo už bolo nado všetku pochybnosť vyvrátené, tak to je jasná chyba.

     Otázka ale je, či boli tie teórie naozaj vyvrátené. Ak autor otázky naráža na autizmus, ku ktorého vzniku (možno) prispelo očkovanie, tak môžeme so 100%-nou istotou skonštatovať, že štúdie (všetky do jednej), čo vraj vyvrátili súvislosť očkovania s autizmom, túto súvislosť v skutočnosti nevyvrátili nado všetku pochybnosť, keďže sú plné metodologických chýb a nedostatkov, vysloveného falšovania a ďalších problémov, viď vyššie, a ani túto súvislosť nemohli vyvrátiť, lebo ich návrh/design to neumožňuje.

    Na druhú stranu: jestvuje viacero iných štúdií (niektoré vyššej, iné nižšej kvality či sily dôkazu), ktoré naopak svedčia v prospech súvislosti očkovania s autizmom. A tieto štúdie „provax“ spravidla úplne ignoruje.

 

„Myslíte si, že je bezpečné a morálne šíriť kontroverzné, neoverené a viac krát vedecky vyvrátené informácie s tým, že zodpovednosť za rozhodnutie prenechávate na laikoch, ktorým tieto myšlienky poskytujete ako keby boli faktami?“

    Určite je morálnejšie spochybňovať bezpečnosť niečoho, o čoho bezpečnosti nejestvujú dostatočné vedecké dôkazy (napr. dlhodobá štúdia štandardne očkovaných v porovnaní s úplne neočkovanými), než nadšene povzbudzovať masovému používaniu toho niečoho. Hovorí sa tomu „zásada predbežnej opatrnosti“. Okrem toho je naša stránka plná poukazov na preukázateľné lži tzv. „odborníkov“, napr.:

    Autori týchto otázok (súdiac aj podľa ďalších článkov na stránke In Vivo pochádzajú zrejme z radov Lovcov  šarlatánov) by mi teda mali skôr poďakovať za to, že odhaľujem a kritizujem „kontroverzné, neoverené a viac krát vedecky vyvrátené informácie“, papagájované slovenskými a českými vakci-celebritami.

    Navyše na spodku každej stránky na www.slobodaVockovani.sk a www.svobodaVockovani.cz je jasné varovanie:

„Obsah článku je názorom autora a je určený výlučne na informovanie verejnosti. Nesmie sa chápať ako lekárske odporúčanie. Autori nepreberajú zodpovednosť za prípadné škody.“

    Pritom táto otázka „provaxxerov“ je manipulatívna v tom zmysle, že je „obviňovacia“. To je asi ako keby sa ma niekto spýtal:

„Kde si dal ten nôž, ktorým si včera zabil Joža?“

    Ja som ale žiadneho Joža nezabil, a už vôbec nie včera a rozhodne nie nožom. :-)

    Pritom ale musím priznať, že v ojedinelých prípadoch skutočne šírim „kontroverzné, neoverené a viac krát vedecky vyvrátené informácie“, a to vtedy, keď citujem (či dokonca uverejním celý príspevok) nejakého „provax“ „odborníka“, napr.:

    Takže tento morálny apel by mal v prvom rade smerovať do radov „odborníkov“.

    Ale tým rozhodne nechcem naznačiť, že by som vždy vo všetkom mal pravdu. Podobne ako „odborníci“, ktorí si to nechcú priznať, aj ja som človek omylný. Takže ak niekde vidíte niečo, čo je preukázateľným omylom/chybou/nepravdou, neváhajte ma na to upozorniť (najlepšie komentárom priamo pod článkom, prípadne e-mailom). Keď uvidím chybu, rád ju opravím, ako sa to už mnohokrát stalo, napr. tu:

    Ak je však chyba v článku, ktorý som nenapísal ja, môžem ju opraviť buď s výslovným súhlasom autora (ak ešte žije a ak jeho súhlas získam), alebo ju ponechať a pridať poznámku prekladateľa/redaktora či komentár na záver článku alebo v samostatnom článku, v opačnom prípade by som klamal, lebo by som nepriamo tvrdil, že autor napísal niečo, čo v skutočnosti nenapísal. A dúfam, že nikto po mne nechce, aby som klamal, či?

 

    Sú tieto moje odpovede pre pýtajúcich sa „provaxxerov“ dostatočne „rozumné“ alebo „zmysluplné“? Nuž, to už musia posúdiť oni. A či sú „rozumné“ alebo „zmysluplné“ pre Vás osobne, posúďte sám/sama.

    Každopádne však platí, že charakter človeka možno do značnej miery spoznať podľa toho, aké otázky kladie. A medzi týmito otázkami sa až notoricky často priamo alebo nepriamo opakovali otázky o viere v (rádoby-)vedu, dôvere k otitulovaným osobám, či (ne)dôveryhodnosti „odborníkov“ resp. ich oponentov, ktorí vraj odborníkmi nie sú. To všetko neodbytne naznačuje, že pýtajúci sa funguje v prvom rade v režime viery a skutočná veda v jeho živote je na vedľajšej koľaji. O to veselšie je, keď práve takýto človek označí napr. mňa (alebo trebárs Dr. Andrewa J. Wakefielda) za „pavedca“. Systém „podľa seba súdim teba“?

 

Poznámka šéfredaktora:

    Viď tiež iný komentár k tomu istému článku:

 

Štítky:

| | | | |

Späť