Prečo je očkované dieťa oveľa skôr bacilonosičom než dieťa neočkované?

Ing. Marián FILLO

       Možno si kladiete otázku, prečo vakcinacisti majú strach pustiť neočkované deti do škôlky, plnej inak samých očkovaných detí... Však podľa ich vlastnej logiky: ak ich očkované deti sú chránené pred tými chorobami, pred ktorými tie neočkované deti nie sú chránené, tak prečo sa tých neočkovaných boja?

       Na prvý pohľad to je nezmyselná fóbia, má však racionálny základ. Jedna vec je, že očkovanie nevytvorí dostatok protilátok u všetkých očkovaných osôb, a to ani bezprostredne (presnejšie: 1 mesiac, keďže tvorba protilátok niekoľko dní až týždňov trvá) po očkovaní. Málokde nájdete oficiálne čísla o (ne)úspešnosti očkovania proti tej-ktorej chorobe. Vlastne stránka írskeho úradu verejného zdravotníctva je jedinou oficiálnou stránkou, kde som takú tabuľku našiel. Netvrdím, že nie sú aj iné oficiálne stránky s obdobnými tabuľkami, v túto chvíľu však o nich neviem. Tu máte tú írsku tabuľku preloženú do slovenčiny:
 

 
       Niekto možno bude prekvapený, že až tak veľa, iný zase že až tak málo. Každopádne táto tabuľka (aj keby sme verili uvedeným percentám) klame, pretože nadpis stĺpca znie "Percento detí imúnnych po zaočkovaní odporúčaným počtom dávok danej vakcíny". V skutočnosti však ani srnky netušia koľko tých zaočkovaných detí je naozaj imúnnych, keďže oni nikdy nie sú testované na skutočnú imunitu, ale len na prítomnosť určitej koncentrácie protilátok v krvi. Nuž a to nie je jedno a to isté.

       Skutočná imunita sa netestuje preto, lebo na otestovanie skutočnej imunity by bolo tie očkované deti potrebné nakaziť dostatočným množstvom preukázeteľne živého pôvodcu choroby, čo znamená vystaviť riziku úmrtia alebo ťažkého poškodenia zdravia tú časť očkovaných, čo očkovaním imunitu nezískajú. A to by žiadna etická komisia nepovolila, obzvlášť nie u detí. Takže testy skutočnej imunity sa v zásade nikdy nerobia. Skutočná imunita tak môže byť o poznanie nižšia či vyššia, než je uvedené v tejto tabuľke.

       Dosť tiež závisí na veku, v ktorom sa očkuje, a ten táto tabuľka vôbec nezohľadňuje. Napr. bolo zistené, že ochorenia na osýpky navzdory očkovaniu sú výrazne častejšie (1,7x až 5,7x, v priemere 3,1x) u detí, očkovaných v 12 až 14 mesiacoch života oproti deťom očkovaným až v 15 mesiacoch života alebo neskôr.^[1]

       Uvedené čísla teda nie sú percentom imúnnych detí, ale len percentom tých detí, ktorým je cca 1 mesiac po očkovaní v krvi zistená koncentrácia protilátok nad tzv. ochrannou hladinou. A to je ďalší háčik: bola určená ochranná hladina správne? Naozaj stačí pre všetkých mať protilátky nad touto hladinou, aby neochoreli? A nie je potrebné pre zvládnutie tej-ktorej choroby aj niečo iné než len samotné protilátky? To je dobrý námet na diskusiu, a je hneď niekoľko dobrých dôvodov myslieť si, že správne odpovede na všetky tri otázky sú záporné.

       Prinajmenšom keď zoberieme do úvahy už raz uvedený fakt, že skutočne vedecké skúšanie účinnosti očkovania by žiadna etická komisia nepovolila, je jasné, že by z presne tých istých dôvodov nepovolila ani hľadanie minimálnej koncentrácie protilátok v krvi, zvanej "ochranná hladina", tzn. takej koncentrácie protilátok, ktorá stačí na to, aby človek na danú chorobu neochorel. Nuž a napr. u takých pneumokokov, ako zistila štúdia z roku 1986,^[2] niektoré typy človek zvládne aj bez akýchkoľvek protilátok a proti iným ani slušné množstvo protilátok nie je dostatočné. Novší výskum, zverejnený v marci 2012,^[3] zase zistil, že na zvládnutie niektorých vírusových ochorení netreba vôbec žiadne protilátky, čo je v príkrom rozpore s doteraz prevládajúcimi domnienkami imunológov. Dr. Roberto Gava zase informuje o prípade ochorenia na tetanus u človeka hyperimunizovaného proti tetanu, tzn. u človeka, ktorého využívali ako darcu imunoglobulínov (protilátok), potrebných pre pasívnu imunizáciu pacientov s vysokým rizikom nákazy tetanom, u ktorých nie je známa história očkovania proti tetanu. Ako sa ukazuje, „protilátkový fetišizmus“ - ako pracovne nazývam toto neprimerané zbožňovanie protilátok, - zjavne nie je tým správnym imunologicko-vakcinologickým názorom.

       Treba dvakrát podčiarknuť, že v tabuľke uvedené percentá platia cca 1 mesiac po očkovaní, nie o rok, dva, tri, päť či desať rokov po očkovaní. Prinajmenšom u takého čierneho kašľa si totiž môžeme byť prakticky istí tým, že cca 5 alebo 7 rokov po poslednom očkovaní acelulárnou vakcínou, čo sú intervaly medzi povinnými očkovaniami proti čiernemu kašľu na Slovensku (základné očkovanie v 1. roku života, prvé preočkovanie v 6. roku života, druhé preočkovanie v 13. roku života), už podstatná časť z tých detí, čo mala mesiac po očkovaní dostatok protilátok v krvi, nebude mať dosť protilátok na to, aby neochoreli. To sa totiž ukázalo v obrovskej epidémii čierneho kašľa, ktorá sa prevalila vysoko zaočkovaným obyvateľstvom Kalifornie (USA) v roku 2010.^[4]

       Toľko nevyhnutný úvod, potrebný pre správne chápanie pojmov, ako je "účinnosť očkovania", a teraz si už konečne zodpovieme otázku z nadpisu článku.

Tienistá stránka očkovania - teória

       Teória, o ktorej hovoria ľudia, skeptickí voči očkovaniu, je taká, že máme dve zložky špecifickej imunity:

1. bunkovú / bunkami sprostredkovanú / celulárnu / Th1
2. protilátkovú / neživými látkami sprostredkovanú / humorálnu / Th2
    

       Tieto dve zložky imunity nikdy nezaberajú naraz, ale sú ako keby na hojdačke - buď je navrchu jedna a druhá na spodku, alebo sú obe niekde v strede, nikdy však nie obe navrchu. Preto ak sa (napr. podnietená očkovaním) vyskytne navrchu Th2, Th1 je na vedľajšej koľaji. To má ale pomerne dramatické následky, keďže drvivú väčšinu z v podstate neprestajne prebiehajúcich nákaz tisícami druhov vírusov a baktérií, s ktorými sa počas života stretneme (len chrípkových vírusov už bolo objavených vyše 10.000 antigénne odlišných druhov, tzn. takých, že protilátky proti iným typom na ne neúčinkujú), zvládneme aj bez tvorby protilátok, všeobecnými mechanizmami Th1 zložky. Z toho vyplýva, že Th1 zložka imunity je prvotná a kľúčová, a Th2 zložka je len doplnková a v drvivej väčšine prípadov ani nedôjde na jej uplatnenie.

       Očkovanie však (s výnimkou už zrušeného očkovania proti tuberkulóze) stimuluje výlučne Th2 zložku, čím činí človeka na nejaký čas (v horšom prípade natrvalo) oveľa zraniteľnejším proti bežným infekciám, keďže Th1 zložka, potrebná na ich zvládanie, je „vypnutá“ alebo prinajmenšom oslabená. Koľko to je, závisí od konkrétnej vakcíny. Ja osobne som zatiaľ narazil len na tri údaje, z ktorých by sa dalo vyvodzovať, ako dlho trvá prepnutie na Th2 zložku po očkovaní. Prvý údaj je o vakcíne proti chrípke, kde sa hovorí o 10 až 14 dňoch, potrebných na vytvorenie protilátok, počas ktorých človek môže ochorieť aj na ten typ chrípkového vírusu, proti ktorému bol práve očkovaný. Druhý údaj je o očkovaní proti osýpkam samostatnou vakcínou, po ktorom by sa ženy najmenej  mesiac mali vyhnúť otehotneniu. Tretí údaj je o očkovaní proti osýpkam, príušniciam a ružienke kombinovanou (tzv. MMR) vakcínou Priorix, po ktorom sa odporúča ženám, aby sa najmenej tri mesiace vyvarovali otehotnenia:

„Podanie Priorixu tehotným ženám je kontraindikované. Okrem toho sa po dobu troch mesiacov po očkovaní treba vyvarovať otehotnenia.“

       To treba chápať tak, že človek po očkovaní Priorixom môže spracúvať vakcínu až 3 mesiace, tzn. 3 mesiace (ak nie viac) bude mať imunitu prevažne v Th2 režime. Keď si toto uvedomíme, nemôže nás prekvapiť široká škála nežiaducich účinkov tejto vakcíny.

       Toto je teda základný teoretický predpoklad: že prinajmenšom pokým človek nemá vytvorené protilátky, bude oveľa náchylnejší na akúkoľvek bežnú infekciu, ktorú neočkovaní ľudia (resp. ľudia očkovaní naposledy tak dávno, že sú už opäť v základnom Th1 režime) zvládnu ľavou zadnou, bez toho, že by si to vôbec uvedomili. Ako je to v praxi?

Praktické štúdie, potvrdzujúce obavy očko-skeptikov

       Štúdia dospelých, preočkovaných proti tetanu, zistila u nich niekoľko dní po očkovaní výrazne znížené hladiny T-lymfocytov – až na úroveň pacientov s AIDS.^[5]

       K výraznému oslabeniu imunity dochádza aj po očkovaní proti čiernemu kašľu, keďže toto očkovanie 40x zvyšuje kolonizáciu príbuznou, ale antigénovo odlišnou baktériou Bordetella parapertussis (spôsobujúcou ochorenie s príznakmi čierneho kašľa) u subjektov očkovaných proti čiernemu kašľu (t.j. proti baktérii Bordetella pertussis).^[6]

       Očkovanie proti pneumokokom taktiež významne oslabuje prirodzenú imunitu, keďže deti, očkované proti 7 typom pneumokokov vakcínou Prevenar, boli výrazne náchylnejšie na nákazu pneumokokovým kmeňom 19A než deti proti pneumokokom vôbec neočkované.^[7] Je to o to pikantnejšie, že kmeň 19A je multirezistentný (odolný voči viacerým druhom antibiotík) a teda aj náročnejší na zvládnutie, než tých 7 kmeňov, proti ktorým sa plošne očkovalo.

       Z čias prasaco-chrípkovej akože-pandémie zase máme štúdie, podľa ktorých predchádzajúce očkovanie vakcínou proti sezónnej chrípke dramaticky zvyšuje riziko ochorenia na prasaciu chrípku.^[8]

       Máme tu teda štyri rôzne očkovania, z toho tri sú na Slovensku plošne povinné, u ktorých je zjavné, že očkovanie znižuje obranyschopnosť organizmu proti ostatným vírusom a/alebo baktériám, ktoré nie sú očkovaním pokryté. Lenže tých ostatných bude vždy viac než tých, proti ktorým je k dispozícii očkovanie. Inak povedané: očkovaním si výmenou za dočasnú a nespoľahlivú (ak vôbec nejakú) ochranu proti úzkemu spektru pôvodcov chorôb oslabujeme obranyschopnosť proti všetkým ostatným pôvodcom chorôb, ktorých je mnohonásobne viac. Možno to občas aj padne vhod, logika veci ale velí, že v drvivej väčšine prípadov (obzvlášť za rozumnej životnej a hygienickej úrovne), to bude viac na škodu než na úžitok.

Miernejší priebeh choroby po očkovaní = hrozba pre verejné zdravie

       Dajme tomu, že by sme uverili tvrdeniu, že ak aj očkovaný človek ochorie na chorobu, proti ktorej bol očkovaný, bude mať miernejší priebeh. Toto tvrdenie má aký-taký logický teoretický základ, keďže u človeka, ktorý ochorie po očkovaní na chorobu, proti ktorej bol očkovaný, sa predpokladá, že spadá do tej skupiny ľudí, čo si nevytvorili dostatok protilátok. Je ale vysoko pravdepodobné, že si aspoň nejaké protilátky vytvoril - jedine že by trpel agamaglobulinémiou, tzn. vôbec si netvoril gamaglobulíny, čiže protilátky. Nuž a ak si nejaké protilátky vytvoril, ale nie dosť, tak síce ochorie, ale to nie-celkom-dostatočné množstvo predsa len zoberie trochu "paru" prvotnému náporu pôvodcu choroby (patogénu).

       Toto by mohlo fungovať, za predpokladu, že očkovanie nijak vážne nenarušilo ostatné zložky imunity, potrebné pre úspešné zvládnutie danej choroby. To však častokrát nie je pravda, keďže rôzne prídavné látky a kontaminácie vo vakcínach, ako bol napr. thiomersal (konzervant obsahujúci ortuť) vo vakcíne Panenza proti prasacej chrípke, alebo zlúčeniny hliníka v takmer všetkých neživých vakcínach (s výnimkou tých chrípkových), buď vyslovene oslabujú imunitný systém, alebo významne odpútavajú jeho pozornosť, čím ho vo výsledku taktiež oslabujú voči nákazám, prichádzajúcim zvonku. Preto je rozumné, ak už vôbec očkovať, tak:

1. len za situácie, že dieťa je úplne zdravé, tzn. ani nekašle, ani mu netečie z nosa, nemá ani len mierne zvýšenú teplotu, nemá ekzém, žiadne vyrážky či iné príznaky choroby, ani nie je vo fáze zotavovania sa z vážnejšieho fyzického úrazu.
2. len za situácie, že dokážeme minimalizovať riziko nákazy z okolia, čo znamená vyhýbať sa zdrojom nákazy (hromadné podujatia, detský kolektív, úplne ideálne aj súrodencom, ktorí detský kolektív navštevujú) najmenej 14 dní po očkovaní neživými vakcínami a najmenej mesiac až tri mesiace po očkovaní živými vakcínami (v závislosti od konkrétnej vakcíny, viď vyššie), ako aj
3. neočkovať počas akejkoľvek epidémie, aj keby to mali byť len "blbé ovčie kiahne" (súhrou viacerých okolností, ohrozujúcich zdravie, by totiž aj tie "blbé ovčie kiahne" mohli mať u dieťaťa vážnejší priebeh) a neočkovať v čase chrípkovej sezóny (resp. sezóny respiračných ochorení ako takých), čo znamená prinajmenšom december až marec, pri väčšej opatrnosti október až apríl.
    

       Ale keby to naozaj bolo tak, že očkovaný človek - ak aj ochorie na tú chorobu, proti ktorej bol očkovaný - má miernejší priebeh choroby, čomu treba rozumieť tak, že má menej a menej výrazných príznakov akútnej choroby, tak takýto očkovaný človek je v zásade väčšou hrozbou pre verejné zdravie, než človek neočkovaný, ktorý bude mať výraznejšie (vážnejšie) príznaky akútnej choroby. Prečo? Lebo ten očkovaný to bude možno mať tak mierne, že si povie, že toto mu naozaj nestojí za návštevu lekára, a pôjde veselo do práce resp. do školy (nevedomky a neúmyselne) šíriť pôvodcu nákazy. Ten neočkovaný skôr zájde za lekárom a zostane doma, alebo ho zavrú do nemocnice, kde bude izolovaný a šírenie pôvodcu choroby bude prerušené.

       Možno teda skonštatovať, že ak nejaké očkovanie nezabráni chorobe, ale len zmierni jej príznaky, tak (v prípade, že nejde o typicky smrteľnú chorobu) takéto očkovanie je väčšou hrozbou pre verejné zdravie než odmietnutie tohto očkovania.

Kolektívna imunita vs. kolektívna imunodeficiencia 

       Ak sa navyše k takémuto očkovaniu, ktoré de facto posúva ťažisko od akútnych (búrlivých ale krátkodobých) ochorení ku ochoreniam chronickým (mierne príznaky, ak vôbec nejaké, zato však dlhodobý priebeh, často doživotný, v zmysle "tichá voda brehy myje") pridá aj "podporná liečba" v podobe zrážania horúčky ibuprofenom (Nurofen, Brufen, Ibalgin...), či - ešte horšie - paracetamolom (Paralen, Panadol, Coldrex, Tylenol...), nechápajúc, že horúčka nie je nežiaducim prejavom choroby, ale naopak - žiaducim prejavom obranyschopnosti organizmu, tak dielo skazy je dokonané.

       A to je presne to, čoho sme svedkami v súčasnosti: nikdy v histórii ľudstva nebolo toľko chronických chorôb, obzvlášť porúch imunity, ako je teraz, pričom trend je stále sa zhoršujúci. Síce máme prakticky zanedbateľný výskyt kedysi bežných (a prevažne neškodných) detských chorôb, ako sú osýpky, príušnice a ružienka, zato však čakárne pred ambulanciami neurológov, diabetológov, alergológov či imunológov praskajú vo švíkoch. Nikdy v dejinách ľudstva nebolo toľko neurologických porúch (poruchy autistického spektra, poruchy učenia, sústredenia, správania sa, hyperaktivita, dyslexia, dysgrafia, dyskalkúlia, epilepsia) a porúch imunity (alergie, astma, autoimunitné ochorenia napr. štítnej žľazy, cukrovka 1. typu, rakovina), ktoré sú všetky chronickými ochoreniami, ako máme teraz.

       A čo je jedným z najväčších podvodov minulého a tohto storočia, je hypotéza o kolektívnej imunite, vytvorenej očkovaním. Ono totiž tá kolektívna imunita kedysi aj skutočne fungovala, ale nie vytvorená očkovaním, lež vytvorená prirodzeným prekonávaním chorôb. Kedysi takmer všetky deti prekonali osýpky (príušnice, ružienku, čierny kašeľ...) a následne sa opakovane (aspoň raz za niekoľko rokov) stretávali s pôvodcom ochorenia, čím si obnovovali imunitu voči danej chorobe (tzv. prirodzený booster). Vďaka tomu stačilo prekonať chorobu raz a človek už nikdy neochorel. Navrch k tomu matka, ktorá chorobu prekonala (a opakovane sa stretávala s pôvodcom ochorenia), najprv skrz placentu a neskôr dojčením prenášala protilátky a imunitné bunky na svoje bábätko, čím bolo chránené v najkritickejšom období do roka, prípadne do dvoch rokov (čo bola typická minimálna doba, do kedy boli deti aspoň čiastočne dojčené). Toto bola skutočná kolektívna imunita - tí, čo boli zraniteľní a nevedeli sa sami dostatočne brániť (deti do roka až dvoch) boli chránení imunitou tých, čo chorobu prekonali (matka, v širšom zmysle aj ostatní dospelí v bezprostrednom okolí dieťaťa, ako aj starší súrodenci). Neustálym obehom pôvodcu ochorenia v obyvateľstve sa zase udržiavala vysoká hladina protilátok u tých, čo chorobu prekonali, takže ju nedostali ani vo vyššom veku (povedzme nad 65 rokov), kedy by jej prekonanie bolo už opäť spojené s vysokým rizikom ťažkého priebehu choroby.^[9]

       Naproti tomu hypotéza o kolektívnej imunite, vyvolanej očkovaním, úplne neguje základný predpoklad skutočnej kolektívnej imunity, ktorým je neustály obeh pôvodcu ochorenia v obyvateľstve. Chce úplne vyhladiť tieto vírusy či baktérie z povrchu zemského, čím dramaticky mení tisícročia zažitú symbiózu bežných detských ochorení s ľuďmi. Úplne ignoruje fakt, že k poklesu úmrtnosti na tieto choroby došlo aj vďaka mnohým iným faktorom, nielen vďaka očkovaniu, ba dokonca vďaka iným faktorom omnoho viac než vďaka očkovaniu, keďže tento pokles nastal už pred zavedením očkovania proti týmto chorobám. V čase zavedenia očkovania už úmrtnosť na bežné detské choroby bola takmer nulová. Lenže mnohí ľudia si vo svojej pýche nedajú povedať a domnievajú sa, že preľstia Matku Prírodu (resp. Otca Stvoriteľa - vyberte si), a tak sa rozhodnú vybrať jedno ozubené koliesko zo značne zložitého mechanizmu, ktorému ani teraz (tzn. desiatky rokov po vybratí toho kolieska) poriadne nerozumejú, a naivne sa domnievajú, že to zostane bez akýchkoľvek negatívnych následkov. Lenže v skutočnosti sú tieto súvislosti ďaleko zložitejšie, než kam siaha chápanie spupnej materialistickej (pa)vedy, ktorá by, keby trochu zobrala rozum do hrsti, musela pochopiť, že takýmto činom človek spúšťa tzv. "domino efekt", pretože na tom ozubenom koliesku (víruse, baktérii), ktoré vyňal (vyhubil), závisí mnoho ďalších dejov, bytostí, pochodov, ktoré po tom vyňatí začnú postupne kolabovať.

       A tak sme vymenili osýpky za alergie, príušnice za chronické neurologické ochorenia, ružienku za rakovinu atď. Áno, za rakovinu, keďže sa množia dôkazy o tom, že tí, čo prekonali v detstve niekoľko horúčkových ochorení a bežných detských chorôb, majú výrazne menšie riziko rakoviny v dospelosti.^[10]

       A tak tu máme namiesto pôvodnej skutočnej kolektívnej imunity (ktorá, samozrejme, tiež nebola 100%-ná, ale tí najrizikovejší ňou boli veľmi dobre chránení) kolektívnu imunodeficienciu, čiže nedostatočnú imunitu, viď vyššie. Celá táto hypotéza o očkovaním vyvolanej kolektívnej imunite je teda len veľmi vratkou paródiou na skutočnú kolektívnu imunitu, a opakovane sa ukazuje, že zlyháva (viď nedávne či práve prebiehajúce epidémie osýpok, príušníc a čierneho kašľa) na celej čiare, nehovoriac o tom, že najviac zo všetkého ohrozuje tých najohrozenejších. To sa v plnej "kráse" ukazuje až teraz - po desiatkach rokov plošného očkovania, kedy sa do plodného veku dostali ženy, čo už neprekonali prirodzený čierny kašeľ alebo osýpky, pričom ich očkovaním získané protilátky už dávno pošli.

       A tak tu máme - vďaka vyslovene hlúpej a nikdy skutočne vedecky nepotvrdenej hypotéze a jej (neraz aj násilnému) presadzovaniu skrz štátny aparát - malé bábätká, ktoré nie sú chránené proti čiernemu kašľu či osýpkam nijakými protilátkami, pretože matka im nemala aké darovať, keď sama už (vďaka očkovaniu) žiadne nemala, a na očkovanie sú ešte príliš malé (u čierneho kašľa do 5 mesiacov, lebo prvá dávka nestačí, u osýpok do 15 mesiacov). V mene ochrany ohrozených sa tak na základe iracionálnej ideológie očkovacích fanatikov z tých najohrozenejších stali ešte oveľa ohrozenejší, než boli pred tým, ako militantná iracionálna vakcinacistická sekta samozvane prevzala vládu nad tak-zvaným verejným zdravím.

Záver

       Odpoveď na otázku z nadpisu článku už musí byť rozmýšľajúcemu čitateľovi jasná.

       Očkovaní jedinci sú v porovnaní s neočkovanými zo samotnej podstaty očkovania zásadne náchylnejší na ochorenie (a tým pádom aj nosičstvo a šírenie) prakticky všetkých druhov vírusov a baktérií, s výnimkou tých, proti ktorým sú očkovaní, pričom ani táto výnimka neplatí vždy.

       Chápe to zrejme aj výrobca detských ihrísk Kupas, s.r.o., ako to dokumentuje táto fotografia z detského ihriska v Brezne na rohu Dolnej ul. a ul. Martina Benku (viď piktogram vľavo hore s preškrtnutou ihlou):

 :-)))

       Ak by naozaj platilo tvrdenie, že ak ochorejú na chorobu, proti ktorej sú očkovaní, tak majú miernejší priebeh choroby (a teda môžu ísť šíriť vírusy a baktérie do práce či do školy), sú (logicky) väčšou hrozbou pre verejné zdravie než neočkovaní (ktorí si chorobu odležia doma či v nemocnici až do úplného vyliečenia, a teda nikoho alebo takmer nikoho nenakazia).

       Zároveň je oprávnený aj strach rodičov očkovaných detí z nákazy od detí neočkovaných, keďže tie neočkované deti majú (v štatistickom priemere - výnimky sú možné a občas sa vyskytnú) spravidla silnejšiu prirodzenú imunitu, a tak celkom v pohode zvládajú pneumokoky, hemofily či meningokoky čoby bežnú a prakticky neškodnú súčasť svojej bakteriálnej mikroflóry, čo však o očkovaných deťoch rozhodne nemusí platiť. O tom jasne svedčia porovnania očkovaných detí s neočkovanými, pričom tie neočkované spravidla majú viac prípadov osýpok, príušníc, ružienky či ovčích kiahní, zato však podstatne menej alergií, takmer žiadny autizmus a niekoľkokrát menej zápalov stredného ucha, laryngitíd či sinusitíd.^[11]

       Keď toto všetko chápeme, nemôže nás vôbec prekvapiť konštatovanie mníchovského detského lekára Dr. Martina Hirteho:^[12]

„Je překvapivé, jak se v běžné dětské lékařské praxi ukazuje, že neočkované děti mají lepší rezistenci vůči běžným infekcím. Většinu z nich vídám jenom při pravidelných preventivních prohlídkách.“

Odkazy na zdroje

[1]  Hersh, B. S.; Markowitz, L. E.; Hoffman, R. E.; Hoff, D. R.; Doran, M. J.; Fleishman, J. C.; Preblud, S. R.; Orenstein, W. A.: „A measles outbreak at a college with a prematriculation immunization requirement“, Am J Public Health, 1991, 81(3):360–364

[2]  Musher, D.M.; Chapman, A.J.; Goree, A.; Jonsson, S.; Briles, D.; Baughn, R.E.: „Natural and vaccine-related immunity to Streptococcus pneumoniae“, J Infect Dis, 1986, 154(2):245-256

[3]  Moseman, E. A.; Iannacone, M.; Bosurgi, L.; Tonti, E.; Chevrier, N.; Tumanov, A; Fu, Y.-X.; Hacohen, N.; von Andrian, U. H.: „B Cell Maintenance of Subcapsular Sinus Macrophages Protects against a Fatal Viral Infection Independent of Adaptive Immunity“, Immunity, 2012, 36(3):415–426

[4]  Witt, M. A.; Katz, P. H.; Witt, D. J.: „Unexpectedly Limited Durability of Immunity Following Acellular Pertussis Vaccination in Pre-Adolescents in a North American Outbreak“, Clin Infect Dis, 2012, 54(12):1730-1735

[5]  Eibl, M.M.; Mannhalter, J.W.; Zlabinger, G.: „Abnormal T-lymphocyte subpopulations in healthy subjects after tetanus booster immunization“, N Engl J Med, 1984, 310(3):198-199

[6]  Long, G.H.; Karanikas, A.T.; Harvill, E.T.; Read, A.F.; Hudson, P.J.: „Acellular pertussis vaccination facilitates Bordetella parapertussis infection in a rodent model of bordetellosis“, Proc Biol Sci, 2010, 277(1690):2017-2025

[7]  van Gils, E. J.; Veenhoven, R. H.; Hak, E.; Rodenburg, G.D.; Keijzers, W.C.; Bogaert, D.; Trzcinski, K.; Bruin, J.P.; van Alphen, L.; van der Ende, A.; Sanders, E.A.: „Pneumococcal conjugate vaccination and nasopharyngeal acquisition of pneumococcal serotype 19A strains“, JAMA, 2010, 304(10):1099-1106

[8]  Skowronski, D. M.; De Serres, G.; Crowcroft, N. S.; Janjua, N. Z.; Boulianne, N.; Hottes, T. S.; Rosella, L. C.; Dickinson, J. A.; Gilca, R.; Sethi, P.; Ouhoummane, N.; Willison, D. J.; Rouleau, I.; Petric, M.; Fonseca, K.; Drews, S. J.; Rebbapragada, A.; Charest, H.; Hamelin, M. E.; Boivin, G.; Gardy, J. L.; Li, Y.; Kwindt, T. L.; Patrick, D. M.; Brunham, R. C.: „Association between the 2008–09 Seasonal Influenza Vaccine and Pandemic H1N1 Illness during Spring–Summer 2009: Four Observational Studies from Canada“, PLoS Med, 2010, 7(4):e1000258

[9]  podrobnejšie o tom v knihe: Strunecká A.: „Varovní signály očkování“, Miloš Palatka - ALMI, Blansko, 2012

[10]

• Albonico, H.: „Gewaltige Medizin“, Haupt Verlag, Bern, 1998
• Glaser, S. L.; Keegan, T. H.; Clarke, C. A.; Trinh, M.; Dorfman, R. F.; Mann, R. B.; DiGiuseppe, J. A.; Ambinder, R. F.: „Exposure to childhood infections and risk of Epstein-Barr virus-defined Hodgkin's lymphoma in women“, Int J Cancer, 2005,115(4):599-605
• Krone, B.; Kolmel, K. F.; Grange, J. M.; Mastrangelo, G.; Henz, B. M.; Botev, I. N.; Niin, M.; Seebacher, C.; Lambert, D.; Shafir, R.; Kokoschka, E. M.; Kleeberg, U. R.; Gefeller, O.; Pfahlberg, A.: „Impact of vaccinations and infectious diseases on the risk of melanoma - evaluation of an EORTC case-control study“, Eur J Cancer, 2003, 39(16):2372-2378
• Montella, M.; Maso, L. D.; Crispo, A.; Talamini, R.; Bidoli, E.; Grimaldi, M.; Giudice, A.; Pinto, A.; Franceschi, S.: „Do childhood diseases affect NHL and HL risk? A case-control study from northern and southern Italy“, Leuk Res, 2006, 30(8):917-922
   

[11]  viď napr. https://www.efi-online.de/PDF/UngeimpfteGesuender.pdf

[12]  Hirte, M.: „Očkování - pro a proti“, Outdooring.cz. Brno, 2009

Napísanie tohto článku zabralo autorovi vyše 6 hodín čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.