Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 49. Príbeh Alessandry ● Príbeh Hilary

Australian Vaccination Network (AVN) Inc. — 1998 (prvé vydanie) — ISBN: 1329-4873

       Z knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“
       strany 162–164 a časť strany 165 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

Príbeh Alessandry

    V novembri 1997 sme s manželom zobrali našu dvoj-mesačnú dcérku Alessandru do miestneho zdravotného strediska na prvé kolo očkovaní. Obaja sme boli ako deti očkovaní, takže aj keď sme už dlhé roky používali čínsku medicínu, vôbec som s očkovaním dcérky neváhala, obzvlášť s vý­hľadom na náš plánovaný výlet do Južnej Ameriky o pol roka neskôr. V čakárni už bolo dosť ľudí, tak sme si sadli a čakali, kým zaznie meno našej dcérky. Nakoniec prišiel rad aj na nás a — ako sa dalo očakávať — Alessandra plakala, ale len na minútku či dve, a potom, zdá sa, zaspala hlbokým spánkom.

    Odľahlo mi, že to zvládla tak dobre, a len o pár chvíľ neskôr som si všimla, že je neuveriteľne bledá a úplne ochabnutá. Privolali sme lekára, ktorý nám vysvetlil, že jej reakcia bola určitým druhom šoku, ktorý bol podľa neho celkom normálny a nič, kvôli čomu by sme si mali robiť starosti. O 10 minút neskôr nás poslal domov s pokynom dávať jej Panadol (účinná látka: paracetamol) každé 4 hodiny počas nasledujúcich 24 hodín.

    Počas cesty autom domov bola Alessandra veľmi ospalá a bledá, ale neplakala, tak sme usúdili, že to bude následok podania Panadolu. Po príchode domov som ju nakŕmila a položila do postieľky. O dve hodiny neskôr som utekala do spálne, keď som začula Alessandru hystericky plakať. Zobrala som ju na ruky, ale ďalej plakala v strašidelne vysokej tónine a celý ten čas mala oči zatvorené.

    Navštívila ma priateľka a spomenula som jej, že mám starosti z čudného zvuku, ktorý Alessandra vydávala, ktorý sa vôbec nepodobal na jej predchádzajúce zvukové prejavy, akoby to ani nebolo moje bábätko. Ani po 20 minútach som ju nebola schopná utíšiť, čo sa nikdy predtým nestalo. Oči mala stále pevne zatvorené.

    Náhle v mojom náručí ochabla a farba sa z jej tváre vytrácala, až kým bola sivo-biela, rovnako tak jej pery. Najprv som si myslela, že Alessandra zomrela, a omdlievala som od strachu, ale keď som ďalej sledovala jej malé telíčko, zistila som, že stále ešte dýcha. V panike som zavolala miest­nu zdravotnú sestru a vysvetlila jej, že Alessandra je v bezvedomí. Poradila mi sadnúť s ňou do auta a utekať za lekárom. Celý ten čas som plakala, bála som sa, že sa môjmu bábätku prihodilo niečo strašné. 15 minút po tom, ako sme dorazili, sa prebudila a začala nadobúdať farbu. Po vyšetrení sa nás lekár opýtal, či kompetentná osoba v zdravotnom stredisku vyšetrila Alessandru a zistila znám­ky šoku hneď po vpichnutí vakcíny. Odpovedali sme, že nie. Lekár povedal, že mala byť vyšetrená, ale že našťastie nedošlo k žiadnemu trvalému poškodeniu. Vysvetlil nám, že Alessandra mala veľmi zriedkavú reakciu na očkovanie, zvanú „hypotonicko-hyporesponzívny kolaps“.

    V dôsledku toho nám bolo odporučené, aby sme ďalšie dávky očkovania absolvovali v detskej nemocnici, ale vtedy sa už moje výstražné signály rozozvučali a spomenula som si na rozhovor s mojím čínskym lekárom počas tehotenstva. Príležitostne sa zmienil, že ma nechce ovplyvňovať smerom za či proti, ale že krátko po narodení dcérky budem čeliť otázke, či očkovať alebo nie. Pa­mätám si, že som mu povedala, že som jednoznačne za očkovanie a že Alessandra rozhodne bude očkovaná.

    V detskej nemocnici boli veľmi nápomocní a zdali sa byť sympatickí, ale stále trvali na tom, že treba pokračovať v očkovaní Alessandry, avšak použijúc acelulárne (nebunkové) vakcíny, nedávno sprístupnené aj v Austrálii. Jasne však povedali, že nemôžu zaručiť, že nebude na tieto vakcíny re­agovať rovnako ako na vakcíny celobunkové.

    Cítili sme sa veľmi zmätení a začali hľadať údaje a nakoniec sme našli homeopatiu, ktorá u nás fungovala úplne výborne. Odvtedy som toho veľa prečítala a pochopila som, čo sa stalo Alessandre, že to bol varovný signál, že moje dieťa je úplne nevhodné očkovať akoukoľvek ďalšou vakcínou. Za zmienku stojí aj to, že počas hľadania užitočných údajov za a proti očkovaniu som sa stretla s úradníkom štátnej vlády, ktorý ma obratom odkázal na úradníka celého Austrálskeho zväzu, ktorý sa zaoberá zbieraním údajov z formulárov na hlásenie „nežiaducich reakcií“, ktoré majú lekári zá­konnú povinnosť vypĺňať. Povedal mi, že mnoho rodičov volá do Canberry (hlavného mesta Aust­rálie), aby hlásili nežiaduce príhody, keďže sa boja, že lekári to sami od seba neurobia, presne tak, ako som aj ja mala pocit, že môj ultra-pro-očkovací lekár nič hlásiť nebude.

    Z ústredia v Canberre mi povedali, že sú si vedomí toho, že lekári nevykonávajú povinné hláse­nie, čo je veľký problém, pretože je potom nemožné, aby oni vytvorili presné štatistiky a správne smernice pre budúcnosť.

Mia Bredenberg

Príbeh Hilary

    Hilary sa narodila ako nádherne zdravé bábätko s váhou 3,86 kg, s jasnými očami a plnými tvar­mi. Mimoriadne som sa starala o to, aby Hilary dostávala najlepšiu možnú výživu počas 9 mesia­cov, kedy rástla v mojom brušku. Vyplatilo sa to, lebo podľa zdravotnej sestry bola Hilary tým naj­ružovejším a najzdravším bábätkom na danom podlaží nemocnice.

    Prospievala a prespala celú noc už dva dni po opustení nemocnice. Dojčila som ju a ona si rada cucla pri každej príležitosti, akú dostala. Milovala moje mlieko.

    S manželom sme ju zobrali k lekárovi na jej prvé očkovanie vo veku dvoch mesiacov. Mali sme obaja starosti, ale nikdy sme nečítali nič, čo by vrhlo tieň pochybnosti na tento lekársky zákrok. Av­šak v hodine dvanástej mi niečo napadlo a nebola som spokojná s tým, že má byť do môjho bábätka vpichnuté niečo, o čom nič neviem. Našej lekárke sa nedávno (pred štyrmi mesiacmi) narodilo jej vlastné dieťa a vysvetlila nám, že „prínosy prevažujú nad rizikami“ a že ona dala svoje dieťa zaoč­kovať. A tak sme s očkovaním súhlasili. Môj manžel musel pritom Hilary držať, pretože pre mňa to bolo príliš stresujúce. Hilary samozrejme vrešťala, ale nepamätám si, že by sa stalo niečo zvláštne po tom, ako sa utíšila pôvodná bolesť z vpichu ihly.

    Druhá dávka očkovania prebehla v nemocnici a ja som stále ešte nebola ani za mak múdrejšia, čo sa týka očkovania, okrem toho, že „to má ochrániť moje dieťa pred zlými chorobami“. Po očkovaní som ju odviezla domov a položila do kolísky. Do dvoch hodín začala neutíšiteľne vrešťať. Mala som návštevu, ktorá sa chcela pozrieť na Hilary prvýkrát. Zostali len chvíľku, pretože som jednodu­cho nevedela Hilary utíšiť a ako matku ma prepadala úzkosť a obavy. Nechcela sa prijať, nechcela piť, nechcela prestať s hlasitým, vysoko-položeným vreskom. Ani raz som si nespojila túto reakciu s očkovaním, ktoré Hilary podstúpila v to ráno. Bože, nikto mi nepovedal, že sa toto môže stať! Vlastne mi nikto nič nepovedal o tom, čo mám očakávať a ako s tým mám naložiť. Reakcie na oč­kovanie jednoducho neboli predmetom debaty. Nakoniec som ju dala do veľkého kúpeľa a zostala tam pár hodín, keďže ju to zjavne upokojovalo.

    To bol začiatok zostupnej špirály Hilarinho zdravia. Začala mávať veľa závažnejších prechladnu­tí, ktoré sa premieňali na astmu, ktorá si vyžadovala lieky, nákaz uší, množstvo antibiotík, bronchi­tíd, čo si vyžadovali röntgen, vyrážky na pokožke, ktoré si vyžadovali kortikoidové mastičky atď. Bola to rodičovská nočná mora. Všetky tieto choroby u dieťaťa, ktoré sa narodilo tak zdravé, ktoré malo skvelú výživu, teplé a čisté prostredie, množstvo lásky a pozornosti — to jednoducho nesedí.

    Po početných návštevách u lekárov, špecialistov a po mnohých pobytoch v nemocnici sa Hilary nijak nepolepšilo. Žiaden z týchto zdravotníkov nevedel „opraviť“ moju dcérku. Pridávali len ďal­šie a ďalšie lieky, ktoré iba zhoršovali jej zdravotný stav. Som si istá, že žiaden z týchto zdravotní­kov neusúdil, že očkovanie je spúšťačom Hilariných zdravotných problémov, a neurobila som tak ani ja. Avšak čo je veľa, to je veľa: deti, žijúce v Hilariných životných podmienkach, by nemali byť takéto choré. Rozhodla som sa vyskúšať alternatívneho lekára. Najprv sme navštívili naturopata, ktorý bol prvým človekom, čo ma upozornil na očkovanie ako možný spúšťač zdravotných ťažkos­tí, a dal mi na prečítanie nejaké materiály o očkovaní.

    To bol začiatok môjho zanietenia pre učenie sa a prieskum tejto oblasti, až pokým som neprečíta­la všetko, čo bolo v tom čase dostupné. Bola som v úžase z toho, čo som sa dočítala. Rozhnevalo ma to! Hnevalo ma, čo som to len dorobila svojej nádhernej dcérenke! Zavítala som k homeopatovi, ktorý liečil Hilary homeopatickými liekmi, aby zvrátil škody, ktoré očkovanie narobilo jej malému telíčku. Hilary mala vtedy tri roky. Trvalo rok, kým intenzívna liečba učinila zo všetkých jej zdra­votných ťažkostí otázku minulosti. Od troch rokov nebrala žiadne farmaceutické medikamenty, len zriedkavo mala nákazy uší a jej astma, ktorá si vyžadovala lieky 2x denne, bola preč. Je znovu tým zdravým dieťaťom, ktoré som priviedla na tento svet, plným života a vitality. Naďalej používam homeopatiu ako prvoradý spôsob starostlivosti o zdravie mojich detí.

    Môj syn Miles, ktorý prišiel na svet pred 5 rokmi presne tak ako jeho sestra, je zdravý a s nadše­ním spoznáva svet. Rozhodli sme sa nedať ho očkovať, hoci musím priznať, že táto myšlienka nás dosť vystrašila. Naše presvedčenie, že vakcíny sú dobré, bezpečné a účinné, bolo hlboko zakorene­né. Tlak oznamovacích prostriedkov a lekárov na očkovanie je neprestajný. Ak by Miles dostal ka­šeľ alebo by sa mu zapálilo hrdlo, rýchlo by som sa snažila zistiť, či s tým nie je spojené híkanie (čo by bolo známkou čierneho kašľa — pozn. prekl.). To bol však len môj strach a nad tým som čo­skoro zvíťazila. Miles nikdy nemal žiadne farmaceutické medikamenty, navštívil lekára len 3x a len zriedkavo (ak vôbec) ochorie. Mojou voľbou v zdravotníctve zostáva dobrá výživa, veľa lásky a po­zornosti a — ak moje deti ochorejú na „očkovaním predchádzateľnú chorobu“ — zvolila by som si homeopatickú liečbu, dôverne vediac, že to je tá najlepšia voľba.

S. a K. Lindberg, Brisbane

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>