Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 14. Príbeh matky

Australian Vaccination Network (AVN) Inc. — 1998 (prvé vydanie) — ISBN: 1329-4873

       Z knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“
       stranu 55 a časť strany 56 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

Príbeh matky

austrálska matka,
ktorá si nepriala byť menovaná

       Skúmaním problémov okolo očkovania som strávila dosť času, časom ma však manžel, širšia rodina a spoločenský tlak donútili vydať sa na cestu očkovania. A tak som zobrala dcérku v jej 4 mesiacoch, ked bola neuveriteľne šťastná a štebotavá, na jej prvé očkovanie, ktoré zahŕňalo vakcíny proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu (DTP) a hemofilom typu b (Hib).

       Dcérka sa napriek počiatočnej bolesti zdala byť v poriadku. Striehla som ako sokol na prípadnú reakciu na očkovanie. Tá sa objavila až večer. Najprv — hoci inak nevykazovala zvýšenú teplotu — bola jej hlava (nie čelo) nesmierne horúca na dotyk. To trvalo niekoľko dní. V nasledujúcich dňoch sme si všimli, že má horúcu a červenú nohu, je skleslá a — čo bolo u nej nezvyčajné — nepokúšala sa nič vysloviť. Navyše k tomu začala divne dýchať, keď spala. To trvá dodnes. Niekoľkokrát sa nadýchne, zalapá po dychu, potom prestane a o chvíľu znova. Niektoré noci je to horšie, iné lepšie.

       Po niekoľkých dňoch od očkovania začala nekontrolovateľne mávať pravou rukou, čo sa pravidelne opakovalo po dobu troch mesiacov. Aspoň toto už teraz nerobí.

       Na tretí deň od očkovania som ju zobrala k dvom rôznym lekárom kvôli tomu, že nekontrolovateľne mávala rukou a prestala vydávať zvuky. Obaja mi povedali, že to je fáza, cez ktorú prechádza, ktorá len zhodou okolností je po očkovaní, a že kým nebude mať nezvyčajne vysokú teplotu, nemám si robiť starosti.

       Po štyroch týždňoch od očkovania stále nehovorila a nevydávala prakticky nijaké zvuky, takže som si dohodla návštevu u špeciálneho pediatra. Keď sme k nemu prišli, dcérka začala bľabotať, ale veľmi pomaly. Povedal mi, že s reakciou, akú som mu popísala, sa ešte v živote nestretol, a že by som mala ďalej očkovať pre istotu bez zložky proti čiernemu kašľu. Navrhol vyšetrenie mozgu na ultrazvuku, aby sa ukázalo, či dcérka neutrpela nejaký druh mozgovej porážky, ktorá ovplyvnila jej rečové schopnosti. Rozhodla som sa nedovoliť nijaké lekárske zásahy akéhokoľvek druhu.

       Za posledné štyri mesiace dcérka znovu začala štebotať, hoci to vyzeralo, ako keby sa musela znovu naučiť všetko, čo už pred očkovaním vedela, vrátane jej predtým šťastnej osobnosti. Stále ma zaujíma, aké dlhodobé škody jej očkovanie spôsobilo.

Larry

Moira

       Toto píšem s veľkým smútkom. Minulý večer som sa pozerala na fotky svojho syna, nafotené keď bol bábätkom vo veku 4–6 mesiacov. Jeho tvár vyzerala tak NORMÁLNE. Na takmer každej fotke mal široký ÚSMEV a neuveriteľný OČNÝ KONTAKT. Môj starší syn ho držal a on to miloval. V tomto veku mal veľmi rád, keď ho niekto držal alebo sa ho dotýkal. Bol normálny po všetkých smeroch.

       Pozerala som sa a bola som z toho zdesená. Z každej fotky, ktorú som videla, som bola čoraz smutnejšia a smutnejšia. Keďže bol už naším tretím dieťaťom, nemáme zas tak veľa jeho fotiek v porovnaní s tým najstarším. Dôkazy boli napriek tomu zdrvujúce. Bolo to normálne, šťastné bábätko. Žiadne neprítomné pohľady do diaľky, žiadny odpor voči dotykom, žiadny problém s očným kontaktom. Bucľatý a šťastný, so zdravo ružovučkými perami, bucľatý, normálny, normálny, normáááálnýýýý!!!

       Naproti tomu jeho fotky, keď mal tri roky. Vidno na nich dieťa s prázdnym pohľadom, po úsmeve ani stopy. Jeho oči sa pozerajú čudesne neprítomne. Nikomu nedovolí dotknúť sa ho, takže ho na týchto fotkách samozrejme nikto nedrží.

       Žiadny úsmev. Och, ako sme sa len snažili vylúdiť nejaký úsmev na jeho tvári, ale všetko márne. Smutne hľadiace dieťa, tenké, neuveriteľne tenké a bledé. Bezvýrazné. Tak tenké, veľmi slabé svalové napätie. Jeho nohy sú ako malé ceruzky, rovnako tak ruky. Jeho malé telo je meravé a nesmierne odporuje akémukoľvek dotyku. Ak ho zdvihnete, alebo sa len priblížite k nemu, celé jeho telo stuhne ako tabuľa. Jeho hlava, ktorá mávala normálny tvar, je teraz stlačená a úzka. Jeho sánka vyzerá nenormálne vyziabnuto. Moje zvyšné dve deti majú pekné, okrúhle, plné hlavy. Tá jeho je stlačená a úzka. Farba jeho pokožky nie je béžová ani biela. Je priesvitná. Môžete vidieť jeho žilky, obzvlášť okolo jeho sánky. Smutné je, že fotka z jeho 4 rokov je podobná. Cítim sa tak vinná, tak nevedomá, tak nedbalá, že som sa o tie „zázračné“ vakcíny nezaujímala viac.

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>