K otázke zavedenia povinného očkovania proti pravým kiahňam v Rusku
Журнал для нормальной и патологической гистологии и клинической медицины (Časopis o normálnej a patologickej histológii a klinickej medicíne) — XI.–XII.1875, str. 573–580 — prof. Michail Matvejevič Rudnev
Pôvodný článok „Пo вопросу о введении обязательного оспопрививания в Poccии“
z ruštiny preložila RNDr. Eva Štrbová, PhD.
a preklad upravil Ing. Marián Fillo.
Túto správu som predložil na Lekárskej rade k projektu zavedenia povinného očkovania proti pravým kiahňam v Rusku (Медицинский совет по поводу проекта о введении обязательного ocпoпрививания в России).
Akékoľvek sanitárne opatrenie sa môže stať iba vtedy povinným, keď spĺňa dve podstatné podmienky:
- ak prijatie tohto opatrenia spoľahlivo vedie k cieľu a
- ak nie je spojené so žiadnymi nežiadúcimi následkami.
Spĺňa tieto dve požiadavky očkovanie proti kiahňam?
Skúsenosť i dlhodobé pozorovania svedčia o tom, že povinné očkovanie proti kiahňam v žiadnom prípade nemôže spĺňať ani prvú ani druhú požiadavku.
Najprv sa sústredíme na preskúmanie škodlivých následkov, ktoré vznikajú pomerne často po očkovaní proti pravým kiahňam.
V minulosti (až do ostatného desaťročia) sa pozeralo na očkovanie proti kiahňam veľmi zhovievavo a zjednodušene. Myslelo sa, že pomocou očkovania proti pravým kiahňam sa vnáša do tela jedovatá (toxická) látka, ktorá vyvoláva len jednoduché narušenia, ktoré netrvajú dlho a prejavujú sa takým blahodarným pôsobením na celý organizmus, že celé telo sa stáva neschopným (získava neschopnosť) nakaziť sa jedom kiahní a tým akoby sa odstraňovala možnosť ochorieť na pravé kiahne, ak bol človek očkovaný. No taký názor na vec sa ukázal byť úplne chybný, a to vďaka celému radu vedeckých výskumov, ktoré sa uskutočnili v ostatnom čase ohľadne prenosných (infekčných) ochorení, ku ktorým bezpochyby patria i ochranné kravské kiahne. V súčasnej dobe (r. 1875 — pozn. red.) je vo vede pevne zakotvený ten fakt, že ani jedna infekčná choroba neprebieha bez účasti mnohých dôležitých orgánov v tele počas priebehu choroby. Čiže ani jeden prípad očkovania proti kiahňam neprebieha tak, aby sa pri tom nenakazili vo väčšej alebo menšej miere všetky dôležité orgány tela. O existencii takýchto poškodení, ich stupni nebezpečnosti pre jednotlivé orgány a dokonca pre celé telo si povieme neskôr.
Predovšetkým rozoberieme tie dočasné následky očkovania proti pravým kiahňam, ktoré sú často dôsledkom náhodnej prímesi iných zárodkov chorôb popri kiahňach, napriek tomu sa však vyskytujú často. Tieto náhodné ochorenia z očkovania proti kiahňam môžu byť rozdelené do dvoch veľkých kategórií:
- Do prvej kategórie patrí ten rad chorobných prejavov, vzniknutých v dôsledku očkovania proti kiahňam, keď pri úplne čistej kultúre kiahní u očkovaného v dôsledku jeho individuálnych podmienok, ktoré žiadnym súčasným výskumom zatiaľ nevieme zistiť, vznikajú lokálne poškodenia tkanív v mieste očkovania, poškodenia niekedy také rozsiahle, že sa rýchlo menia z lokálnych na celkové a prejavujú sa rozsiahlymi zmenami orgánov, ktoré pomerne často vedú k smrteľnému koncu.
- Do druhej kategórie patria tie prípady očkovania proti kiahňam, keď sa s očkovacou látkou zavádza do tela iná nákazlivá látka, takže spolu s kiahňami zaočkujeme zdravému človeku naraz dve infekčné choroby, napríklad kiahne a syfilis.
Čo sa týka nežiaducich účinkov z prvej zmienenej kategórie, patria sem rôzne formy zápalov v mieste očkovania. Nebudeme hovoriť o ohraničených zápaloch, ktoré majú charakter granulačných zmien na koži a ktoré sú liečiteľné, z väčšej časti pomerne úspešne. Do pozornosti musíme dať rozsiahle ružovité a flegmonózne zápaly v mieste očkovania proti kiahňam.
Nehovoriac o tom, že tieto zápaly sú veľmi vleklé, dlhotrvajúce, vyžadujú si pri liečení starostlivé ošetrovanie chorého. Tieto zápaly sa dokonca môžu skončiť smrťou, ako to dokazujú prípady, uvádzané v literatúre. Tak napr. nedávno[1] v jednom rakúskom pluku boli 8 dragúnom naočkované kravské kiahne. Šesť mladých zdravých ľudí už na druhý deň po zaočkovaní proti kiahňam dostalo vysokú horúčku (zo 6 mladých mocných vojakov zomreli 4), na pleciach v mieste očkovania sa vytvorili ružovité alebo flegmonózne zápaly tkanív. V jednom prípade boli vykonané rezy cez celú hrúbku kože, pričom sa nikde neobjavil hnis. Čoskoro nastúpilo odumieranie tkanív, strata vedomia a na ôsmy deň smrť.
Pri pitve sa preukázalo, že všetky orgány boli dobre vyvinuté, v artériách a žilách neboli patologické zmeny. Podkožné väzivo ruky bolo infiltrované gangrenóznou zapáchajúcou tekutinou.
Je zrejmé, že v tomto prípade pri zaočkovaní proti kiahňam došlo k hnilobnému nakazeniu celého tela a smrť spôsobila septikémia.
Druhá — nemenej ťažká a nebezpečná — forma ochorenia z očkovania proti pravým kiahňam je zápal žíl (flebitída) a lymfatických ciev (lymfangitída). V takýchto prípadoch sa ľahko vytvárajú v zapálených cievach fibrinózne usadeniny z pretekajúcej tekutiny. Týmito usadeninami sa cievy upchávajú ako zátkami. Tie zátky čoskoro začínajú mäknúť a rozpadať sa na malinké kúsky, ktoré sú unášané z miesta ich pôvodného vzniku do vzdialených orgánov a vyvolávajú v nich takzvané metastatické abscesy alebo embolické ložiská. Takto nastáva všeobecné zamorenie tela, ktoré sa zvyčajne končí smrťou. Príkladom takéhoto smutného konca po zaočkovaní proti pravým kiahňam môže byť druhý prípad dragúna, očkovaného proti kiahňam. 22-ročný zdravý vojak dostal na druhý deň po zaočkovaní proti kiahňam silnú triašku, horúčku a bolesti hlavy. V mieste očkovania proti kiahňam sa vytvoril rozsiahly červený zápal. Po dvoch týždňoch nastala strata síl, poklesl teploty a smrť.
Pri pitve tela bol na pravej dolnej časti pľúc nájdený absces (hnisavé ložisko). Bezpochyby to bol metastatický alebo embolický absces.
Taký istý obraz patologických zmien, ktoré sa končia smrťou, predstavuje tretí prípad očkovania kravskými kiahňami: zdravému 21-ročnému vojakovi naočkovali 24. marca kiahne. Čoskoro sa vytvorila veľká opuchlina pod hrudnými svalmi, ktorá začala hnisať. Vred sa otvoril v podpazuší, ale od 3. mája sa objavili zimnice, žltačka, hnačka, strata síl a 13. mája nasledovala smrť.
Pri pitve sa zistilo zhnisanie lymfatických uzlín na obidvoch stranách, zápal pohrudnice a mnohopočetné abscesy v obidvoch pľúcach. Zjavne tu lokálny zápal, vyvolaný očkovaním proti kiahňam, prešiel do celkového ochorenia organizmu v podobe embólie, končiacej sa smrťou.
To sú hlavné formy ťažkých a smrteľných chorôb, ktoré sú spôsobené očkovaním podľa všetkého najkvalitnejšími kiahňami. Hovorím najkvalitnejšími, pretože takou istou látkou boli zaočkované ešte iné subjekty, ktoré zostali zdravé a žiadne viditeľné narušenia nevykazovali. Pozornosť pozorovateľa nie je možné neobrátiť na tú okolnosť, že ak očkovanie, podľa všetkého kvalitnými kiahňami a pritom rukou lekára, samozrejme starajúceho sa o čistotu inštrumentov pri operácii, je sprevádzané vznikom takého ťažkého utrpenia dospelých úplne zdravých a mladých ľudí ako sú vojaci, ktorí privykli k surovejšiemu spôsobu života, čo potom treba očakávať od očkovania dojčiat, tkanivá ktorých sú podstatne jemnejšie a náchylnejšie na choroby? Je jasné, že u dojčiat je takých smrteľných prípadov v dôsledku komplikácií po očkovaní proti kiahňam veľmi veľa.[2]
Druhú skupinu chorobných zmien, ktoré vznikajú v dôsledku očkovania proti kiahňam, predstavujú tie prípady, kde spolu s očkovacou látkou kiahní sa do tela zdravého dieťaťa vnášajú zárodky iného bežného infekčného chorobného procesu. Zo základných princípov všeobecnej patológie musí byť každému jasné, že spolu s očkovacou látkou kiahní môžu byť zamiešané aj iné infekčné látky, ktoré predstavujú základ rôznych ochorení — látky, ktorých povaha nie je v súčasnosti presne zistená. Najbežnejší príklad takej kombinácie dvoch jedov predstavuje zmes jedu kiahní so syfilisom. Ak sa vezmú kiahne od dieťaťa, ktoré má takzvanú latentnú formu syfilisu, potom zaočkovanie takýchto kiahní zdravému subjektu vyvolá v ňom nielen proces kiahní ale aj syfilisu, ktorý napáda všetky orgány organizmu (konštitučný).
Literatúra je na prípady nakazenia sa syfilisom pri očkovaní proti kiahňam veľmi bohatá. K rozšíreniu syfilisu pomocou očkovania proti kiahňam dochádzalo do nepredstaviteľných rozmerov: tak napríklad lekár Bellani[3] zaočkoval 64 deťom kiahne od jedného zrejme úplne zdravého dieťaťa, u všetkých sa vyvinul syfilis a rozšíril sa aj na matky a dojky. Z nakazených zomrelo 8 detí a 2 dojky. Následne sa zistilo, že dieťa, od ktorého bol odobratý materiál na očkovanie proti kiahňam, malo latentnú formu vrodeného syfilisu.
Vo Fínsku v roku 1863 žena, zaoberajúca sa očkovaním proti kiahňam, kvôli ktorému chodila z dediny do dediny, rozšírila syfilis do takej miery, že bolo potrebné zriadiť syfilitickú nemocnicu.
Zabrániť prenosu syfilisu pri očkovaní proti kiahňam je veľmi ťažké a zbytočne sa vyslovuje myšlienka, že vraj po uplynutí 3 mesiacov veku možno snáď zistiť, či dieťa má alebo nemá syfilis. História syfilitických ochorení naopak ukazuje, že môžu uplynúť roky, pričom sa syfilis neprejaví jasnými a ľahko zistiteľnými záchvatmi — ostane v takzvanej skrytej podobe.
Ak sa týmto spôsobom syfilis ľahko prenáša pri očkovaní proti kiahňam, čo teda musíme povedať o jeho priebehu v organizme chorého? V súčasnej dobe je vo vede pevne zakotvené poznanie, že raz rozvinutý syfilis v tele, ktorý napadol všetky orgány tela, zanecháva na celý život po sebe viac alebo menej významné zmeny v orgánoch, ktoré často vedú k tomu, že človek nie je schopný celý život ani sa rozvíjať, ani mať správnu činnosť orgánov. Nezriedka sa poškodenia vnútorných orgánov syfilisom tak progresívne rozvíjajú, že nevyhnutne vedú k smrti.
Samozrejme, že proti nakazeniu sa syfilisom by bolo možné využívať kiahne nie od človeka ale od teľaťa, no:
- z tohto zdroja je ťažké splniť všetky požiadavky povinného očkovania proti kiahňam;
- zhodnosť pôsobenia kravských a ľudských kiahní zatiaľ nie je spoľahlivo vedecky overeným faktom;
- očkovanie kravskými kiahňami nezabraňuje ďalšiemu nakazeniu inými infekčnými formami, podstata ktorých je ešte málo preskúmaná, no pravosť ktorých nie je možné spochybniť. Ja chápem v tomto prípade nakazenie sa pri očkovaní proti kiahňam tvarohovitými procesmi, skupina ktorých v tele je známa pod všeobecným názvom skrofulózne procesy.
V súčasnej dobe je možné považovať za preukázanú skutočnosť, že tvarohovité ložiská, vznikajúce zapálením lymfatických žliaz, vedú často k vzniku tuberkulózy, ktorá je ako infekčná choroba rozhodne smrteľná.
Prebrali sme hlavné formy chorobných procesov, prebiehajúcich v tele po očkovaní proti kiahňam. Presvedčili sme sa, že tieto procesy sú veľmi rôznorodé a v celkovej zložitosti mnohopočetné. S ohľadom na toto nie je pre nás prekvapujúca taká štatistika, akú predložil Albu,[4] keď z 500 úplne zdravých detí, ktoré boli zaočkované proti kiahňam, len 86 znieslo očkovanie bez viditeľnej ujmy, ostatných 414 detí ochorelo ešte do odpadnutia vakcinačných chrást. Počas prvého roka z týchto detí 103 zomrelo. Takýto zarážajúvi počet nežiaducich účinkov očkovania proti kiahňam na organizmus musí byť pre nás v súčasnosti pochopiteľný, keď sme sa oboznámili so zmenami orgánov, ktoré sprevádzajú akúkoľvek infekčnú chorobu a teda aj kiahne.
Predtým sme si povedali, že v súčasnosti sa zmenil pohľad na očkovanie proti kiahňam. Teraz vieme, že vnesením jedovatej látky do tela bezpodmienečne vyvolávame celkové narušenie orgánov, no nie niektoré lokálne zmeny, prejavujúce sa vznikom vriedka. Aké teda zmeny nastávajú v orgánoch po zaočkovaní proti kiahňam a v ktorých orgánoch menovite? Pri akomkoľvek priebehu kiahní vždy bývajú zmeny parenchymatóznych orgánov vo väčšej alebo menšej miere a prejavujú sa takzvanými parenchymatóznymi zápalmi. Od individuálnych, často nezistiteľných príčin závisí tá skutočnosť, že v jednom organizme prednostne ochorie jeden orgán, napríklad mozog, u druhého chorého sú výraznejšie zmeny pozorované v pečeni, u tretieho v obličkách atď. Tieto parenchymatózne zápaly majú rôzny charakter, v jedných prípadoch prebiehajú úspešne a končia sa vyriešením, v iných nadobúdajú aspoň lokálne ničivý charakter a končia sa degeneratívnymi zmenami, pričom poškodené časti sa navždy rozpadajú.
Každému je pochopiteľné, aké následky vznikajú v tele v tých prípadoch, keď parenchymatózne zápaly nadobudnú degeneratívny charakter. Ak dieťa, zaočkované dieťa proti pravým kiahňam, ostane medzi živými, potom v jednom prípade budú u neho chýbať niektoré časti centrálneho nervového systému, v iných budú zničené niektoré časti pečene alebo obličiek a iba pri najpriaznivejších podmienkach očkovanie proti kiahňam prebehne úspešne, nezanechajúc po sebe žiadne zmeny okrem podráždenia tkanív následkom bývalého zápalu, a teda väčšej náklonnosti k budúcim ochoreniam.
Je možné, aby všetky početné škodlivé vplyvy očkovania proti kiahňam boli vykúpené prospechom v zmysle prevencie ochorenia na pravé kiahne? Otázka, či očkovanie proti kiahňam skutočne vedie k cieľu, t.j. či chráni pred ochorením na pravé kiahne, sa rieši štatistickými údajmi. Je pravda, že štatistické čísla, získané z mnohých prípadov epidémií kiahní, podľa všetkého hovoria v prospech tvrdenia, že u nezaočkovaných bývajú kiahne častejšie ako u tých, ktorí boli zaočkovaní proti kiahňam.
No musíme si tiež priznať, že nie každý štatistický údaj je skutočne hodnoverný. Ak podrobíme príslušnej analýze zozbierané čísla, ktoré hovoria v prospech ochranného pôsobenia očkovania proti kiahňam, ukáže sa, že tieto čísla sú zostavené z nesprávnych podkladov. Doktor Reitz v svojich prácach pod názvom „Kritický pohľad na očkovanie proti kiahňam“ a „K otázke ochranného očkovania kravskými kiahňami“ názorne ukázal, ako nesprávne sa často tvoria výpočty ohľadom významu očkovania proti kiahňam. Tu úplne postačí ukázať postupy prof. Tomasa, aby sme uvideli, do akej miery sú nevedecké ním uvedené štatistické výpočty. Tomas hovorí, že percento úmrtnosti na kiahne nezaočkovaných vo veku 70 rokov je 100 %, úmrtnosť zaočkovaných sa rovná nule. Tento záver je, zrejme šokujúci, ale na čom je založený? Z tabuľky Tomasa je vidieť, že v uvedenom veku bola u neho iba jedna neočkovaná starena, ktorá aj zomrela, a jedna očkovaná, ktorá zostala nažive. Neprítomnosť akejkoľvek vedeckej metódy je v tomto pozorovaní zrejmé. A medzitým na základe podobných výpočtov Tomas prichádza k takémuto záveru: skoro všetky prípady úmrtia, a teda všetky ochorenia, mohli byť eliminované, ak by bola načas uskutočnená vakcinácia a revakcinácia.
Presné pozorovania iných vedú k úplne iným záverom. Napr. doktor Fleischmann rozpracoval materiál, ktorý sa mu naskytol vo viedenskej detskej nemocnici Sankt-Josef-Kinderspital počas 20 rokov, a prišiel k nasledujúcemu záveru: príčina hromadnej úmrtnosti neočkovaných detí závisí od toho, ako zle sa stravujú, že sú slabé, a preto neočkované deti zomierali pri prvom silnom horúčkovitom zápale a veľká úmrtnosť je podmienená slabým odporom detského tela proti ťažkému ochoreniu.
Ďalej štatistika, zostavená Müllerom na základe berlínskej epidémie kiahní z roku 1871, ukazuje, že očkovanie kravskými kiahňami ani trochu neochránilo obyvateľov Berlína ani pred ochorením na kiahne, ani pred smrťou. Z tejto tabuľky vidíme, že zaočkovaných detí vo veku od 2 do 6 rokov ochorelo na kiahne 1012, z nich zomrelo 385, t.j. 38%; z nezaočkovaných ochorelo 1214 a zomrelo 441, t.j. 40%. Je možné na základe týchto čísel urobiť záver o priaznivom vplyve očkovania?
Nakoniec si dovolím uviesť údaje zo správy doktora Kellera, hlavného lekára rakúskych železníc, ktoré zostavil z materiálov od 80-tich lekárov.
U neho percento úmrtnosti detí do jedného roka bolo pre zaočkované 57%, pre neočkované 43%. Od 1 do 2 rokov pre zaočkované 52% a pre neočkované 38%. Je zrejmé, že úmrtnosť nezaočkovaných detí bola menšia ako zaočkovaných toho istého veku. Z toho celkom správne doktor Keller spravil záver o úplnej zbytočnosti očkovania proti kiahňam.
Očkovanie proti kiahňam očividne dokonca vôbec nechráni pred ochorením na pravé kiahne.
Preto, majúc ma zreteli z jednej strany často sa opakujúce škodlivé následky očkovania proti kiahňam a z druhej strany krajne pochybnú ochranu pred ochorením na kiahne, bol v Prusku zákon o násilnom očkovaní proti kiahňam (§ 14) zamietnutý Reichstagom 11.III.1874 väčšinou 141 hlasov proti 140-tim hlasom.
[1] Pozri referát v tomto časopise, 1875, str. 552.
[2] Reitz, Versuch einer Kritik der Schutzpockenimpfung, 1873
[3] Gazetta medica di Milano, 1843
[4] Berlin. klin. Wochenschr. № 18, 1871
