Hypotonický syndróm, epilepsia a mentálna retardácia po očkovaní

Edita z Bratislavy

       Som starou mamou nádherneho dievčatka Zoe, ktoré sa narodilo v roku 2005 úplne zdravé. Ja neviem názvy vakcín akými bola očkovaná (boli preplácané poisťovňou), ale do štvrtého mesiaca jej života bola úplne v poriadku.

       Samozrejme, po očkovaní mala vysoké teploty. Dávali sme na nožičku studené obklady a mysleli sme s dcérou, že to tak má byť, vedˇaj pani doktorka nám to povedala, že to tak môže byť. Teploty síce ustúpili o dva dni a my sme všetko brali, že je v poriadku. No všimla som si akúsi zmenu. Zojka bola úplne neprítomná, mala taký neprítomný pohľad a ostala taká mľandravá.

       To sme ešte stále netušili, čo sa deje. Keď som sa pediatričky spýtala v šiestom mesiaci, prečo malá nesedí a či to je normálne, upokojila nás, že sa nič nedeje, že ešte je v norme, a ukázala nejaké tabuľky. Kedˇale nesedela ani v deviatom mesiaci, začala premýšľať, kam nás pošle, a vtedy sa to začalo. Ešte stále sme netušili že niečo mohlo zapríčiniť očkovanie. Poslala dcéru k nejakej neuologičke, ktorá ešte malú ani nepozrela a vybalila na dcéru, že má asi na mozgu nádor. Vtedy som mala čo robiť aj s dcérou, ktorá skoro skolabovala.

       Táto neurologička poslala dcéru na Kramáre na vyšetrnie mozgu, ktoré bolo negatívne (tzn. nenašlo sa nič, čo by nebolo v poriadku - pozn. red.). Ďalej nikto nič nerobil a vnučka bola aj naďalej riadne očkovaná. Febrilné kŕče, ktoré dostala ani nie pri teplote 38 °C, nikto z lekárov za nič vážne neoznačil.

       A tak sme mysleli, že veď to bude dobré, veď aj pani doktorka nás uisťovala, že ešte stále to nie je také zlé, aj keď Zoe nechodila ani v 18. mesiaci.
Na naše prosby ju teda poslala na vyšetrenie a - čuduj sa svete - diagnostikovali jej hypotonický syndróm. Začali sme cvičiť Vojtovu metódu. Musela som s vnučkou cvičiť ja, lebo dcéra mi povedala, že ona nedokáže malú tak kruto trápiť. Bolo to ako mučenie, toľko sa naplakala. Začala chodiť ako dvojročná a my sme sa tak veľmi tešili.

       Nerozprávala a všetci nás utešovali, že do troch rokov má čas a že sa určite sa rozprávať. Do tohto obdobia bývala často chorá a začalo jej zabiehať očko. Takže nasledovali očné vyšetrenia. Zrak v poriadku, ale sval mala nejaký poškodený. Lepili sme očká, cvičili. Našťastie, tento problem sa podarilo odstrániť.

       Krátko pred Zojkinými tretími narodeninami nás hospitalizovali na neurológii, aby jej urobili znova vyšetrenia, lebo pediatrička už začala zdôrazňovať, že sa jej to nevidí a že tam nie je niečo v poriadku. Tak Zoe podstúpila CT a EEG, odobrali jej krv na genetické testy. Všetko bolo negatívne. Aj vyšetrnie u ušného bolo v poriadku. Toto robili štyri dni a ja som sa striedala v opatere s dcérou, nakoľko tá nastúpila do práce a bola slobodná, nemohla tam s malou byť celý čas. Vtedy som si všimla, že sa vnučka tak čudne myká, a poprosila som doktorku, nech ju pozrie. Samozrejme to podľa nej nič nebolo a pána primára viac zaujímali jej pery. Už som si myslela, že hádam aj podľa toho sa nejaký syndróm dá určiť.

       Nič sme sa nedozvedeli, ale o pol roka sme sa mali hlásiť na ďalšie vyšetrenia. Prepúšťali nás v deň narodenín mojej malej Zoe a tak sme sa tešili, že keď je všetko negatívne, tak to bude dobré. Ale vtedy to iba začalo. Prišlo ďalšie očkovanie v auguste a v novembri nám prvýkrát tak odpadla, že si vybila predný zúbok a rozrazila hornú peru.

       Museli ju uspať a zašiť. Poslali nás znova na neurológiu a znova chceli hospitalizovať. Vtedy dcéra navrhovala pani doktorke, že na vyšetrenia bude každé ráno dochádzať, kedže si nemohla v tom čase brať voľno a na to jej ona povedala, že s nimi stráca čas. V tom momente sa moja dcéra rozhodla, že neurológiu na Kramároch už nechce vidieť.

       Začali sme teda hľadať a odvtedy chodíme do súkromného zariadenia, kde vedia vyšetrenia urobiť aj bez hospitalizácie. Vnučke diagnostikovali epilepsiu s generalizovanými výbojmi. Museli sme ju veľmi chrániť, aby si neublížila, ale aj tak sa to vždy nedalo. Toľko úrazov mala, že keď si na to spomeniem, tak mi je do plaču.

       A vtedy sme sa dočítali a dopočuli od mamičiek, ktoré vodili detičky do toho istého zariadenia ako my, že to všetko má na svedomí očkovanie. Začali sme Zojku liečiť alternatívnou medicínou. Na epilepsiu jej pomohli kvapky Korolen. Sú čisto prírodné. Po roku trápenia so záchvatmi sa nám aspoň v tomto uľavilo. Už rok aj tri mesiace je Zoe bez záchvatov a začala aj napredovať. Má šesť rokov, stále nerozpráva, ale rozumie nám. Momentálne je na úrovni dvojročného dieťaťa.

       No a čo nás najviac šokovalo, je, že už po tomto všetkom nebol problém dať potvrdenie, aby už nikdy nebola očkovaná. A ešte jedna skúsenosť: už dva roky čakáme na genetické testy na Rettov syndróm. Už ich ani nechceme vedieť. Veríme, že sa moja vnučka dostane aspoň na takú úroveň, aby zvládla sebaobsluhu a naučila sa rozprávať.

       Veľkú trpezlivosť želám všetkým, čo majú podobný problém a nie je ich málo. Stále pribúdajú nové prípady a preto my už očkovaniu hovoríme nie, aj pre budúcnosť, ak nám do rodiny pribudne nejaký človiečik. Veď si už nenechajme trápiť naše detičky.

Zverejnenie tohto článku (grafická a jazyková úprava) zabrali správcovi www.slobodaVockovani.sk približne 40 minút čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.