Čo možno neviete o očkovaní — 49. časť (Vitalita 10/2017)

Ing. Marián Fillo

<<< 48. časť       Obsah seriálu článkov       50. a 51. časť >>>

(Ne)etika plošného očkovania

Motto:

„Slabý len vždy narieka a na druhého beduje, mužný si pevne na svoju postať zastane a na nej svoju prácu vykonáva a z nej odstrčiť sa nedá.
    Musíme teda poznať najsamprv samých seba, naše slabosti, naše chyby, viny a zlosti, jestliže ďalej sa chceme dostať, jestliže máme chuť k práci a k životu a jestli si do radu iných národov vo vlasti našej zastať mienime.
    Majme tú nádeju, že nám naša vlasť, keď bude vidieť, že neležíme viac jako klát na ceste, že neživoríme len telesne, ale že sa i my k vyššiemu ľudskému životu chápeme a to, čo je najšľachetnejšie, peknejšie v živote ľudskom, i my prijímame; majme tú ná­deju, hovorím, že nám ona nielen neodoprie to, čokoľvek k rozvitiu sa nášmu potrebovať budeme, ale že nám ona to popraje, veď i my sme jej synovia, a to verní, veď bez nás vlasť naša jako celok nemôže do dobrého stavu vonkoncom prísť, nemôže jako celok rozkvitnúť.“

Ľudovít Velislav Štúr (1815–1856),
Slovenskje národňje novini — úryvok z úvodníka úplne prvého čísla z 1.VIII.1845

Vyššia etika — zásadný predpoklad slobody

    Ako nám už naznačil Ľudovít Štúr, vyššia etika (morálka, mravnosť) je nevyhnutným predpokladom vyššej slobody. Ono to je, ostatne, úplne logické: čím viac je zlodejov a iných nemravníkov, tým viac treba kamier, zabezpečovacích zariadení, zámkov, mreží, závor, ostnatých drôtov atď., ktoré vo výsledku obmedzujú slobodu, a to — žiaľ — aj slobodu tých, čo mravní sú.

    Aj snaha o slobodu v očkovaní je podnietená vyššou etikou: nie nedbalosťou či voľbou cesty menšieho odporu, ale naopak snahou zbytočne neubližovať svojim najbližším (deťom), alebo napr. aj snahou nepodporovať vykonávanie umelých potratov za účelom (okrem iného aj) výroby vakcín.^[1]

    Na rozdiel od iných jazykov, kde sa „dospelý“ povie slovom, ktoré doslovne znamená „vyrastený“, teda s telom, ktoré už ďalej nerastie (napr. v nemčine „der Erwachsene“ alebo v ruštine „взрослый“), naše slovo „dospelý“ vyvoláva dojem, že ide o človeka, čo už úplne dospel a ďalej sa už nevyvíja. Lenže taký človek je už vlastne duševne/duchovne mŕtvy, keďže život spočíva v pohybe, vo vývoji, slovami slávneho moravského obuvníka a podnikateľa Tomáša Baťu (1876–1932):

„Nejvíce lidí umírá v posteli, když se přestali hýbat. Zastavíte-li se, jste mrtvým. A když se zpomalíte, jste mrtvým napolo. Svět byl, je a bude nebezpečným vždy. Život je pohyb, nehybnost je smrt.“

    Človek by teda mal byť vždy v pohybe, a to nielen telesne vzaté, ale aj duševne a duchovne. Akonáhle sa prestane učiť (preňho) nové veci a/alebo sa prestane zušľachťovať (premáhať necnosti a nadobúdať cnosti), jeho telesný život stratí ten najdôležitejší zmysel.

    Ak chceme viac slobody, musíme ju najprv zaplatiť osvojením si vyššej/vznešenejšej etiky. A nemožno to rozdeliť na jednotlivé oblasti života, teda napr. v otázke očkovania či zdravotníctva ako takého sa správať vysoko eticky, ale všade inde byť zloduchom. Takýto omyl by nás veľmi rýchlo dobehol. Preto ak chceme, aby sa napr. farmaceutické firmy nepriživovali nekalo na našom zdraví a našich peniazoch napr. širokým a agresívnym pretláčaním plošného očkovania, ani my by sme nemali (kdekoľvek, teda aj mimo oblasť zdravia) zneužívať nedostatočnú informovanosť iných ľudí na svoj prospech, ani vnucovať iným so ziskom pre nás (či už finančným alebo iným) niečo proti ich vôli. V opačnom prípade si totiž pritiahneme presne to, čo činíme iným, hoci možno v trochu inej podobne a inej oblasti života — toť zákon príčiny a následku, akcie a reakcie, platný nielen vo fyzike. Ak chceme slobodu prijímať, musíme slobodu aj dávať. A ak chceme byť skutočne slo­bodnými, musíme sa najprv umravniť.

Lekárska etika

    V rozpore so stáročia všeobecne panujúcou predstavou lekára ako vysoko mravného človeka, po­dobne ako u kňazov, farárov či vyšších duchovných, titulovaných „dôstojný pán“ či „velebný pán“,^[2] lekárska etika a bioetika je v skutočnosti len veľmi mladou disciplínou. Hoci Hippokratova prísaha,^[3] ktorú možno považovať za prvopočiatok lekárskej etiky, je stará už dve tisícročia, obsahuje v skutočnosti len veľmi hrubý náčrt etických pravidiel pre lekárov a mnohé výzvy dnešných čias nijako nepostihuje.

    Podrobnejšie pravidlá lekárskej etiky prináša až súdny spor proti nemeckým nacistickým lekárom, ktorí počas vlády Adolfa Hitlera v Nemecku vykonávali obludné sadistické pokusy spravidla na väzňoch v koncentračných táboroch, tzv. Norimberský proces s lekármi (1946–1947).^[4] Najzná­mejším z týchto lekárov bol Josef Mengele,^[5] ktorý sa však súdu vyhol včasným útekom do Južnej Ameriky. Americkí sudcovia počas tohto súdneho procesu vlastne nemali na základe čoho tieto obludy v ľudskej koži odsúdiť, a tak zostavili desatoro pravidiel pre lekárske pokusy na ľuďoch, ktoré vošlo do dejín pod názvom Norimberský kódex.^[6]

Norimberský kódex

1. Dobrovoľný súhlas ľudskej osoby je absolútne nevyhnutný.
       To znamená, že dotknutá osoba musí byť právne spôsobilá dať súhlas. Musí byť v posta­vení, v ktorom má moc vykonávať slobodné rozhodnutia, a to bez ovplyvňovania akýmkoľ­vek násilím, podvodom, klamstvom/zavádzaním, hrozbami, preháňaním, či inou skrytou/zá­ludnou podobou obmedzovania alebo donucovania. Musí tiež mať dostatočné poznanie a pochopenie podstaty predmetnej záležitosti, čo jej umožní učiniť informované a zasvätené rozhodnutie. To si vyžaduje, aby bol účastník pokusu pred prijatím súhlasného rozhodnutia oboznámený s povahou, trvaním a účelom pokusu, so spôsobmi a prostriedkami, ktoré majú byť v pokuse použité, so všetkými nepríjemnosťami a nebezpečenstvami, ktoré možno odô­vodnene očakávať, ako aj s účinkami na svoje zdravie alebo osobnosť, ktoré možno nastanú kvôli jeho účasti na tomto pokuse.
       Povinnosť a zodpovednosť presvedčiť sa o tejto akosti súhlasu s účasťou na pokuse leží na pleciach každého jednotlivca, ktorý daný pokus navrhuje, riadi alebo sa na ňom podieľa. Je to osobná povinnosť a zodpovednosť, ktorú nemožno beztrestne preniesť na iného.
2. Pokus musí byť navrhnutý tak, aby priniesol pre dobro spoločnosti plodné výsledky, ktoré nemožno získať inými spôsobmi či prostriedkami a ktoré nie sú vo svojej podstate náhodné či nepotrebné.
3. Pokus musí byť založený na výsledkoch pokusov na zvieratách i na poznaní prirodzeného priebehu danej choroby či iného skúmaného problému a musí byť navrhnutý tak, aby očaká­vané výsledky ospravedlňovali vykonanie tohto pokusu.
4. Pokus musí byť vykonaný tak, aby sa predišlo všetkému zbytočnému telesnému či duševné­mu utrpeniu a poškodeniu zdravia.
5. Nesmie byť vykonaný taký pokus, u ktorého je vopred známy dôvod domnievať sa, že môže spôsobiť smrť alebo zdravotné postihnutie, snáď s výnimkou prípadov, v ktorých účastníkmi pokusu sú samotní lekári, ktorí pokus vykonávajú.
6. Stupeň rizika, podstupovaného účastníkmi pokusu, nesmie nikdy prekročiť stupeň rizika, vyplývajúci z humanitárnej dôležitosti problému, ktorý má tento pokus vyriešiť.
7. Musí byť vykonaná primeraná príprava a poskytnuté náležité vybavenie na ochranu účast­níkov pokusu aj pred málo pravdepodobnými poškodeniami zdravia, zdravotnými postihnu­tiami či úmrtím.
8. Pokus smú vykonávať len vedecky vzdelané osoby. Počas všetkých stupňov pokusu sa od ľudí, vykonávajúcich pokus alebo zapojených do pokusu, musí vyžadovať najvyšší stupeň zručnosti, skúsenosti a starostlivosti.
9. Počas pokusu musí mať účastník pokusu slobodu ukončiť svoju účasť na pokuse, ak sa dos­tal do takého telesného alebo duševného stavu, v ktorom sa mu pokračovanie v účasti na po­kuse javí ako nemožné.
10. Príslušný vedec musí byť pripravený prerušiť prebiehajúci pokus v ktoromkoľvek stupni, ak má dobrý dôvod (použijúc svoju dobrú vieru, vynikajúce zručnosti/skúsenosti a starostlivé zváženie, ktoré sa od neho požadujú) domnievať sa, že pokračovanie v pokuse pravdepo­dobne spôsobí poškodenie zdravia, zdravotné postihnutie alebo smrť účastníkovi pokusu.

Očkovanie kontra Norimberský kódex

    Hoci Norimberský kódex určuje pravidlá pre lekárske pokusy, v skutočnosti platí aj pre plošné povinné očkovanie v tej podobe, v akej sa (nielen) na Slovensku vykonáva — keď ani pred, ani po očkovaní sa nekonajú žiadne (a už vôbec nie podrobné) testy imunity, ktoré by zistili prípadné poruchy imunity pred očkovaním a po očkovaní zase zistili zmeny, zrejme spôsobené očkovaním. Napriek tomu, že takéto testy sú v princípe možné a dostupné, očkované osoby ich v drvivej väčšine nepodstupujú, a tak je ich očkovanie v podstate strieľaním naslepo, a teda ničím iným než lekárskym pokusom.

    Bod 1 Norimberského kódexu je pri povinnom očkovaní porušený vždy, keďže sa vyžaduje do­brovoľný súhlas, ako aj informovanosť dotknutej osoby o všetkých zásadných rysoch plánovaného zákroku (očkovania), k čomu v súčasnosti taktiež nedochádza prakticky nikdy.

    Bod 2 je obvykle tiež porušený, pretože rovnaký alebo lepší efekt, aký (možno) prinesie očko­vanie, takmer vždy možno dosiahnuť inými, menej nebezpečnými prostriedkami.

    Bod 3 je určite porušený u povinného očkovania proti obvykle banálnym chorobám, ako sú prí­ušnice (mumps) či ružienka (rubeola), lebo potenciálny prínos očkovania oproti prirodzenému priebehu týchto chorôb je minimálny, zato riziká očkovania sú značné.

    Bod 4 je porušený prakticky vždy, pretože testy, ktoré jestvujú, sú dostupné a mohli by sa vykonať,^[7] aby sa predišlo zbytočnému utrpeniu očkovaných, sa takmer nikdy nevykonávajú.

    Bod 5 je taktiež porušený prakticky vždy, pretože každá vakcína je schopná spôsobiť vážne poškodenie zdravia, vrátane úmrtia. Napr. sa u každej vakcíny^[8] uvádza ako možný nežiaduci účinok tzv. anafylaktický šok,^[9] čo je prudká, život ohrozujúca reakcia na nejakú zložku vakcíny.

    Bod 6 je porušený obzvlášť u chorôb, proti ktorým sa povinne očkuje a ktorých smrtnosť je veľmi nízka, napr. spomínané príušnice, ružienka či čierny kašeľ, keďže v priemere sú následky očkovania horšie než následky príslušnej choroby.

    Bod 7 sa zhusta nedodržiava, pretože drvivá väčšina očkujúcich lekárov nemá poňatia o tom, čo si počať s nežiaducimi účinkami očkovania (možno s výnimkou anafylaktického šoku), a tak radšej popiera súvislosť s očkovaním.

    Keď sa vášho pediatra spýtate pár zvedavých otázok okolo očkovania a príslušných chorôb,^[10] spravidla zistíte, že pediater má mizivé znalosti o chorobách, proti ktorým očkuje, a o vakcínach už nevie prakticky vôbec nič, ba dokonca ani len príbalový leták si neprečítal. Schválne si vypýtajte príbalový leták od vakcíny a skúste sa spýtať svojho pediatra na pár detailov z neho. Uvidíte sami… A tak je skoro vždy porušený aj bod 8 Norimberského kódexu.

    Aj bod 9 sa zhusta porušuje, pretože rodičia sú bežne nútení do očkovania detí druhou či treťou dávkou vakcíny, na ktorej predchádzajúcu dávku ich dieťa zareagovalo veľmi zle.

    V takej situácii, ktorá je — žiaľ — veľmi častá, je zároveň porušený aj bod 10.

    Podčiarknuté a sčítané: v súčasnom systéme povinného plošného očkovania prehráva lekárska etika podľa Norimberského kódexu s tristným skóre 0:10. Tento systém je teda prudko amorálny/nemravný/neetický a svojou vnútornou povahou akoby z oka vypadol nemeckým národ­no-socialistickým (nacistickým) zverstvám, hoci očkovanie ako také je vec nadnárodná, zato však socialistické (práva jednotlivcov porušujúce, údajne sledujúc „vyššie dobro spoločnosti“) je až až!

Zdroje

[1]  https://www.slobodavockovani.sk/clanky/temy/potraty

[2]  https://cs.wikipedia.org/wiki/C%C3%ADrkevn%C3%AD_titul

[3]  https://sk.wikipedia.org/wiki/Hippokratova_pr%C3%ADsaha

[4]  https://sk.wikipedia.org/wiki/Norimbersk%C3%BD_lek%C3%A1rsky_proces

[5]  https://sk.wikipedia.org/wiki/Josef_Mengele

[6]  https://www.slobodavockovani.sk/news/norimbersky-kodex-slovensky-preklad/

[7]  https://www.slobodavockovani.sk/news/kedy-mat-podozrenie-na-poskodenie-dietata-ockovanim/

[8]  viď napr. na str. 7 v príbalovom letáku u nás najčastejšie používanej vakcíny Infanrix Hexa: https://www.ema.europa.eu/docs/sk_SK/document_library/EPAR_-_Product_Information/human/000296/WC500032505.pdf

[9]  https://www.zdravie.sk/choroba/23692/anafylakticky-sok-anafylaxia

[10]  https://www.slobodavockovani.sk/news/ziadost-o-informacie-o-ockovani-adresovana-pediatrovi-ktoru-adresat-odmietol-prijat/

<<< 48. časť       Obsah seriálu článkov       50. a 51. časť >>>