Čo možno neviete o očkovaní — 48. časť (Vitalita 6/2017)

Ing. Marián Fillo

<<< 47. časť       Obsah seriálu článkov       49. časť >>>

Motto:

„Nič veľkého, nič pekného, nič šľachetného sa nevytvorilo bez obete. Len slaboch sa k obetiam naučiť nemôže. Ale duša vznešená horí po nich, lebo práve v obetiach svoju silu, svoje panstvo duch ukazuje.“

Ľudovít Velislav Štúr (1815–1856)

Jeden človek Slovensko nespasí. Ani dvaja

    Svoju osvetovú činnosť na poli (ne)očkovania už vyše sedem rokov robím veľmi rád a s láskou, ale nemôže to (v rámci Slovenska) dlhodobo celé stáť len na mne a prípadne ešte na Mgr. Petrovi Tuhárskom (autorovi knihy „Hovorme o očkovaní… a nebojme sa pýtať“),^[1] ktorý však svoju činnosť okolo (ne)očkovania nerobí (na rozdiel odo mňa) ako svoju hlavnú prácu, ale len vo voľnom čase, popri inom zamestnaní na plný úväzok a ako hlavný živiteľ 5-člennej rodiny.

    Takýto stav (nazvime ho „centralistickým“) nám neosoží, pretože protivník dokáže ľahko neutralizovať (zneškodniť) opozíciu (nás) jednoducho tým, že mňa a Petra napr. natvrdo odkrágľuje, ak by nič iné nezabralo. A ono akosi nezaberá. Keby však silnejšie zapojených (a vedomostne dobre podkutých) činovníkov za slobodu v očkovaní boli na Slovensku desiatky, táto stratégia by už nebo­la priechodná a ja by som mal vysokú šancu nezomrieť mučeníckou smrťou. :-)

    Pri tejto príležitosti podotýkam, že život ma veľmi baví a teraz ma baví viac než kedykoľvek predtým, a teda rozhodne ani trochu nepomýšľam na samovraždu — pre prípad, že by si zamestnanec/akcionár/vlastník nejakého výrobcu vakcín prečítal tento článok a rozhodol sa „zasamovraždiť ma“,^[2] že čo to povie — ako sa to odrazí na ziskoch, dividendách a cene akcií jeho firmy.

    Potrebujeme teda viac zanietených ľudí, čo by sa do témy (ne)očkovania s vervou „zažrali“ a do istej miery aspoň trochu sňali z našich (mojich a Petrových) pliec bremeno, ktoré nesieme. Už som na Slobodnom vysielači viackrát spomínal, že uvítam prípadných tovarišov, ktorým rád bezplatne sprostredkujem hlbšie poznatky z oblasti (ne)očkovania, ale zatiaľ sa mi na túto moju výzvu nedostalo žiadnej odozvy. A tak na moju odpoveď stále čakajú stovky nevybavených e-mailov, ktoré jednoducho nestíham vybaviť, pretože deň má len 24 hodín… Týmto zároveň prosím o odpustenie všetkých tých, ktorým som ešte neodpovedal, a upozorňujem, že ak to je dôležité a/alebo to ponáhľa, určite je lepšie mi zavolať (0904 827 031) než písať e-mail na sloboda.v.ockovani@gmail.com.

Zázraky na počkanie? Nemožné!

    Mnoho ľudí je sklamaných z toho, že vytúžené zmeny nenastávajú ani zďaleka tak rýchlo, ako by si priali, a aj ja som v tomto smere neraz mal „slabšie chvíľky“. Mnohí po takýchto sklamaniach zdvihnú kotvy a opustia Slovensko. Ako však ukazuje nedávna rakúska demonštrácia za slobodu v očkovaní (Viedeň, sobota 6.V.2017),^[3] útek do zahraničia nemusí byť vôbec riešením, pretože aj v tom „pokrokovejšom“ zahraničí tie isté farmaceutické firmy, ktoré účinkujú aj u nás, vyvíjajú nátlak na miestne vlády a parlamenty, aby schválili povinné očkovanie resp. všakovaké zvýhodňovanie očkujúcich a/alebo znevýhodňovanie neočkujúcich, čo vo výsledku má zásadný priaznivý dopad na obrat a zisk týchto firiem. Majú teda dobrý dôvod presadzovať povinné očkovanie a robia to.

    Nemám nič proti študijným cestám či pracovným stážam, keď sa niekto plánuje vo svete čomusi podučiť a potom sa vrátiť do vlasti a zužitkovať to, čo sa v zahraničí naučil, na úžitok svojho náro­da. Ak ale všetci k očkovaniu kritickí ľudia opustia Slovensko, nezostane tu nikto, kto by potrebné zmeny vykonal — na prospech seba, svojich súčasníkov i budúcich pokolení. Zdravé vlastenectvo je teda zásadným predpokladom zmeny k lepšiemu aj na poli (dnes ešte) povinného očkovania.

    Treba sa však naučiť trpezlivosti aj so svojimi dospelými spoluobčanmi — podobne, ako sa jej učíme vo vzťahu k našim deťom, obzvlášť keď sú ešte malé a takmer všetkého schopné. :-) A treba sa aj zmieriť s tým, že niektoré veci niektorí ľudia jednoducho nikdy nepochopia. Dôležité však je, že šedá väčšina v spoločnosti (tzv. „ovčania“) takmer nikdy nemá rozhodujúce slovo. To má obvykle menšina, ktorá je dostatočne uvedomelá, cieľavedomá, súdržná a vie ťahať za jeden (ten istý) koniec povrazu. Stať sa práve takouto menšinou by malo byť našim cieľom. Nie je vôbec potrebné presvedčiť najprv väčšinu obyvateľstva — tá sa k nám pripojí sama od seba, až uvidí, že sme dosta­točne silnou, smelou, inteligentnou, zladenou a mravnou (cudzím slovom: morálnou) menšinou.

Prečo revolúcie požierajú svoje deti?

    S trpezlivosťou úzko súvisí skutočnosť, že ľudia obvykle (až na pomerne zriedkavé výnimky) prijímajú novoty do svojho života len veľmi pomaly a zdráhavo. A keďže povinné očkovanie sa na Slovensku už dávno stalo tradíciou, trvajúcou pomaly sto rokov (ak počítame povinné očkovanie proti pravým kiahňam, ustanovené Tomášom Garriguom Masarykom a kol.), prípadne ešte dlhšie (ak berieme do úvahy to isté povinné očkovanie za Rakúsko-Uhorskej monarchie), je to niečo, čo už je ako keby „v krvi“ národa a prudkú zmenu (revolúciu) v tejto oblasti by väčšina odmietla.

    Keď sa človek dostane do telesného stresu, napr. sa okolo neho prudko ochladí či naopak prudko zvýši teplota, alebo je napadnutý hordou vírusov či baktérií, telo to prakticky vždy vyhodnotí ako útok a začne vyvíjať horúčkovitú činnosť — v prvom prípade na udržanie stálej telesnej teploty spaľovaním tukov či cukrov, resp. potením sa, v druhom prípade aktivuje imunitný systém a spustí celú kaskádu dejov, ktoré vedú k boju s nezvanými votrelcami a ideálne aj k ich zničeniu.

    „Zvyk je železná košeľa“, ako hovorí slovenské príslovie, a kto si už vyskúšal železnú košeľu obliecť, nosiť a vyzliecť, dobre vie, aké to je ťažké. Sňať zo seba železnú košeľu stojí človeka po­riadnu námahu a rovnako tak zbaviť sa zvyku, obzvlášť zlozvyku. Fajčiari medzi čitateľmi tohto článku, ktorí už 384x „prestali fajčiť“, mi určite dajú za pravdu. Preto nečakajme, že všetci zo dňa na deň prestanú so „zlozvykom očkovania“, a nebuďme sklamaní, keď sa tak nestane.

    Naopak: buďme si vedomí, že „duševný imunitný systém“ radových „ovčanov“, ktorého najvyššou métou obvykle je chrániť stáročné tradície a nič nemeniť (hlavne nie sám seba), vyhodnotí našu snahu o zásadné zmeny ako útok na podstatu seba samého resp. na podstatu (kultúru) svojho kmeňa a nás potom ako votrelcov, ktorých treba zničiť — bez ohľadu na to, ako dobre to s nimi myslíme.

    Ak ale naproti tomu budeme týmto „ovčanom“ len pomaličky a postupne dávkovať „prevratné“ (hoci ľudstvu ako celku už dávno známe) údaje o očkovaní, ktoré sa ani za mak nehodia do kariet výrobcom vakcín a ich hlásnym trúbam v štátnej správe či medzi obvodnými lekármi, ak nebudeme ľudí násilne tlačiť do toho, aby si naštudovali tú a tú webovú stránku či prečítali tú a tú knihu, ale budeme najskôr opatrne „testovať pôdu“ kladením umne cielených otázok, čím môžeme vzbudiť ich zvedavosť, máme pomerne vysokú pravdepodobnosť úspechu.

    Pravda, zďaleka nie každý sa chytí, ale tak to už na tomto svete chodí: väčšina tzv. „dospelých“ ľudí (ktorí už „dospeli“, teda už sa viac nevyvíjajú, alebo len minimálne) jednoducho nie je schop­ná hlbšie sa zamýšľať nad sebou samým a svojím životom. Nechajú si všetko zásadné nadiktovať zvonku a duševne sú vlastne úplne pasívni. Takto to je, takto to vždy bolo a takto to aj bude. Môže sa v priebehu času trochu meniť ich podiel na celku, ale to je asi tak všetko. Nemá cenu trápiť sa kvôli tomu, lebo túto skutočnosť nijakovsky nedokážeme zmeniť.

    Naopak: ak si nedáme pozor, môže sa nám to vypomstiť. Preto ak sa na našu návnadu (v podobe dobre položených otázok) druhá strana vôbec nechytá, radšej zmeňme tému na počasie, partnerské vzťahy či inú „klasiku“. Možno sa dotyčný/á chytí o pol roka či rok, keď budú dané otázky v jeho / jej duši dostatočne dlho hlodať, a možno sa nechytí vôbec nikdy. Síce na vlastnú škodu a síce nás to môže bolieť, že si takto zbytočne ubližuje, ale nie je v našej moci zmeniť to, a teda akékoľvek vynakladanie času a energie týmto smerom je zbytočným plytvaním, ktoré si nemôžeme dovoliť.

Čo majú spoločné sloboda, vedomie a cnosť?

„Kto víťazí nad ľuďmi, je mocný. Kto víťazí nad sebou, je najmocnejší.“

Lao-c' (604–517 pred Kristom)

    Možno to už poznáte sami na sebe, ak sa vedome snažíte byť lepším človekom, že nie je vôbec jednoduché zatočiť so svojimi zlozvykmi a necnosťami, že sú naozaj tou povestnou železnou koše­ľou, ba čo viac — že si nimi závažným spôsobom škodíme, ale napriek tomu sa ich nie a nie zbaviť. Inak povedané: nevieme si dať rady sami so sebou. Naše ja (náš duch) sa ich chce zbaviť, ale telo či duša „nepustia“, držia nás v okovách zlozvyku, necnosti, kresťan by mohol povedať: „hriechu“. V takejto situácii sme vlastne neslobodní, hoci táto nesloboda pramení len a len z nášho vnútra, vôbec nie zvonku, odkiaľ by nás niekto nútil robiť, čo nechceme, čo sa prieči nášmu ja (nášmu du­chu). Necnosti a zlozvyky teda spôsobujú našu (duchovnú) neslobodu. A naopak: naše cnosti nás činia (duchovne) slobodnými, aj keď na prvý povrchný pohľad sa to môže javiť opačne.

    Predstavte si naproti tomu, že ste kráľom či kráľovnou, ale neviete o tom. Máte síce niekde na papieri nejaké práva, ale nevyužívate ich, lebo si ich nie ste vedomí. Čiže kráľ, ktorý o sebe nevie, že je kráľom, v skutočnosti kráľom nie je. Nuž a byť kráľom predstavuje určitú moc, určitú slo­bodu rozhodovať aj o tom, o čom iní rozhodovať nemôžu. Byť skutočne slobodným človekom, skutočným kráľom, je teda otázkou vedomia, seba-vedomia, seba-uvedomenia.

    Niet teda slobody bez vedomia, ani slobody bez cnosti.

    Čiže ak naozaj chceme mať slobodu (nielen) v očkovaní, musíme najprv urobiť značné pokroky v oblasti nášho vedomia (byť si vedomý prínosov a nebezpečenstiev ako prenosných chorôb, tak aj očkovacích látok, byť si vedomý dopadov takého či onakého rozhodnutia, poznať svoje práva…), prepracúvať vedome sám seba „na obraz Boží“ (nadobúdať cnosti a vysporadúvať sa s necnosťa­mi), byť zodpovední za svoje rozhodnutia a činy aj v prípade, že sa nám to práve „nehodí“, nehádzať pohodlne zodpovednosť za svoje nezdary a neúspechy na iných, ale príčinu vždy najprv hľa­dať sám v sebe a až potom „vymetať smietku z oka blížneho svojho“.^[4]

    A k tomu nám dopomáhaj Boh (Vesmír, Buddha atď. — vyberte si podľa svojho založenia), lebo inej cesty niet…

Zdroje

[1]  https://www.dieta.sk/hovorme-o-ockovani-a-nebojme-sa-pytat/

[2]  https://www.dailymail.co.uk/news/article-3143238/Family-cries-foul-suicide-anti-vaccination-doctor-Jeff-Bradstreet-open-community-fund-investigation.html

[3]  https://www.slobodavockovani.sk/news/demonstracia-za-slobodne-rozhodovanie-o-ockovani-a-proti-povinnemu-ockovaniu-vo-viedni-v-sobotu-6-v-2017-od-11-00/

[4]  https://www.svatepismo.sk/listovat.php?kniha=47&kapitola=7

<<< 47. časť       Obsah seriálu článkov       49. časť >>>