Čo možno neviete o očkovaní — 3. časť (Vitalita 11/2011)

01.12.2011 14:49

Ing. Marián Fillo

 

<<< 2. časť       Obsah seriálu článkov       4. časť >>>

 

Očkovanie a homeopatia – čo majú spoločné

       Zakladateľ homeopatie Christian Friedrich Samuel Hahnemann (1755–1843) bol súčasníkom otca modernej vakcinológie – Edwarda Jennera (1749–1823).

       Ako Jenner, tak i Hahnemann uchopili na sklonku 18. storočia tú istú myšlienku („liečiť podobné podobným“), ale každý iným spôsobom. Hahnemann zaznamenával príznaky, ktoré na ňom (či na iných zdravých ľuďoch) vyvolávali určité látky. Následne sa pokúšal týmito látkami liečiť chorých ľudí, vykazujúcich rovnaké alebo veľmi podobné príznaky. Predtým však základné látky „oslabil“ niekoľkonásobným riedením a pretrepávaním (potencovaním). Zvládnutím rovnakých (ale menej silných) príznakov sa telo malo naučiť vysporiadať s danou chorobou, ktorá mala silnejšie príznaky.

       Podobne Jenner použil kravské kiahne – chorobu, ktorá sa nápadne podobala na veľmi nebezpečné pravé kiahne, nebola však zďaleka tak smrteľná a nebezpečná. Pozoroval na dojičkách kráv, že keď sa niekto nakazí ľahšou chorobou (kravskými kiahňami), tak po jej prekonaní už neochorie na ťažšiu chorobu s podobnými príznakmi (pravé kiahne). A tak dospel k vakcinácii – úmyselnej nákaze kravskými kiahňami. Tu však podobnosť končí.

 

Očkovanie a homeopatia – v čom sa líšia

       Hahnemann potencoval svoje prípravky až do tej miery, že v nich nakoniec bolo len veľmi málo základnej látky (ak vôbec nejaká). Homeopatiká však aj napriek tomu fungujú, na čo sú rôzne teória, zatiaľ ale nič vedecky dokázané . Z hľadiska súčasnej materialistickej vedy je homeopatikum častokrát „len“ vodou resp. cukrovou vodou či cukrovou guľôčkou (ktorá bola predtým napustená „homeopatickou vodou“). Ak homeopatikum obsahuje základnú látku (neraz veľmi nebezpečnú), tak len nemerateľné či sotva merateľné stopy. Fyzicky teda nemôže ublížiť – nemá čím.

       To však rozhodne nemožno povedať o očkovaní, ktoré vo svojej pôvodnej najsurovšej podobe bolo prenášaním vírusu z kravy na človeka alebo z jedného človeka na iného človeka. Keďže pojem vírusu bol vynájdený až o celé storočie neskôr (dávno po Jennerovej i Hahnemannovej smrti), Jenner nemohol vedieť, čo vlastne vakcináciou prenáša. O hygiene pred vyše 200 rokmi si neradno robiť ilúzie, ale ani pri dodržaní vtedy možného hygienického maxima by nezabránil súčasnému prenášaniu rôznych baktérií, ďalších vírusov a iných potvor z jedného človeka na druhého.

       A tak bolo očkovanie proti pravým kiahňam neraz medveďou službou, pretože človeka nakazilo aj všeličím iným, nielen kravskými kiahňami. Súc oslabený bojom proti týmto nepozvaným hosťom potom zaočkovaný človek podľahol pravým kiahňam oveľa ľahšie než človek neočkovaný. A vskutku sa aj opakovane stávalo, že tie najhoršie epidémie pravých kiahní sa vyskytovali práve tam, kde sa najviac očkovalo. To neraz viedlo k zákonným zákazom očkovania. A naopak: výskyt pravých kiahní bol minimálny tam, kde sa očkovalo málo alebo vôbec nie.

       Okrem toho sa neraz stalo, že bol niekto, kto už bol pravými kiahňami (či iným prenosným ochorením) napadnutý, zaočkovaný v inkubačnej dobe – bez viditeľných príznakov choroby. Takéto očkovanie výrazne zvyšovalo riziko úmrtia či ťažkého poškodenia zdravia.

       Hoci Hahnemann bol Jennerovým súčasníkom, nie sú známe žiadne jeho vyjadrenia, odsudzujúce očkovanie. To nemožno povedať o ďalších známych homeopatoch, ako napr. Kent, Vermeulen, Smits, či Neustaedter, ktorí očkovanie tvrdo kritizujú a neodporúčajú. Na označenie súboru nežiaducich účinkov očkovania majú označenie „vakcinóza“ alebo „post-vakcinačný syndróm“.

       Frans Vermeulen v knihe „Detské typy v homeopatii“ píše:

       „Homeopatia pôsobí na základe podobnosti individuálnych, osobných symptómov a nie na základe všeobecných symptómov ochorenia. Okrem toho sa tieto lieky nepodávajú, ako je tomu v prípade vakcinácie, v ľubovoľný moment, ale len vtedy, keď organizmus vykazuje také symptómy, z ktorých je zrejmé, že tieto lieky naozaj potrebuje. A po tretie: homeopatia pracuje s potencovanými, dynamizovanými liekmi, zatiaľ čo pri vakcinácii sa používajú „hmotné“ preparáty, ktoré sú síce oslabené, ale predsa len dosť silné na to, aby stimulovali vznik protilátok.“

 

Homeopatická liečba následkov očkovania

       Rýchlo-kvasený akože-homeopat možno navrhne očkovanej osobe užívanie homeopatických liekov Thuja occidentalis a/alebo Silicea pred i po očkovaní. Ide však o klasické homeopatiká proti následkom pôvodného očkovania proti pravým kiahňam, ktoré sa už nepoužíva. Účinok týchto liekov napr. proti hexavakcíne (Infanrix Hexa) je len veľmi obmedzený. Možno zmiernia lokálne reakcie (začervenanie, zatvrdnutie, opuch či bolestivosť v mieste vpichu), nie však hlbšie problémy.

       Skutočnou homeopatickou liečbou následkov očkovania sú však až tzv. potencované vakcíny, čo sú homeopaticky zriedené skutočné vakcíny. Pri nežiaducich následkoch očkovania sa podáva potencovaná vakcína a ak následky vďaka nej zmiznú, znamená to, že práve táto vakcína spôsobila problém. Okrem vakcín však príčinou problémov po očkovaní môže byť napr. aj prostriedok na zrážanie horúčky (Paralen, Panadol, Nurofen a pod.).

       Použitie homeopatie ale nezaručuje ani bezproblémové očkovanie bez nežiaducich účinkov, ani odstránenie všetkých nežiaducich účinkov po očkovaní. Ak očkovanie spôsobí napr. vážne poškodenie mozgu, tak homeopatia síce môže zmierniť jeho následky, úplne ho však nevylieči. Klasickí homeopati preto neodporúčajú očkovanie, ani keby bolo homeopaticky „podchytené“.

 

Louis Pasteur – vynálezca či plagiátor?

       Luisovi Pasteurovi (1822–1895) vďačíme za popularizáciu hygieny u lekárov po tom, čo jeho súčasník a priekopník v oblasti hygieny Ignaz Philipp Semmelweis (1818–1865) na tomto poli neuspel.

       Profesiálny život Pasteura bol poznamenaný súperením s profesorom Antoinom Béchampom (1816–1908). Pasteur niekoľkokrát vydával Béchampove objavy za svoje (vrátane antiseptických opatrení v chirurgii), na rozdiel od Béchampa sa však tešil priazni akadémie vied i vládnych kruhov, a tak je dodnes hrdinom a nie Béchamp. Béchamp pritom opakovane upozorňoval na preukázateľné chyby v Pasteurových článkoch a tvrdeniach.

       Vakcínu proti antraxu (sneti slezinovej) vynašiel Jean Joseph Henri Toussaint (1847–1890), ale bol to Pasteur, kto zožal všetku slávu.

       Vakcínu proti besnote taktiež nevynašiel Pasteur, ale Pierre Paul Émile Roux (1853–1933). Legenda o tom, ako Pasteur očkovaním zachránil chlapca Josepha Meistera, pohryzeného údajne besným psom, stojí tiež na vratkej pôde. Pravdepodobnosť nákazy sa totiž odhaduje na 15%, takže chlapec s 85% pravdepodobnosťou vôbec nebol nakazený besnotou – ak ten pes vôbec bol besný.

       Pasteurovi životopisci sa zvyčajne nezmieňujú o tom, že jeho vakcína proti besnote privodila niekoľkým zaočkovaným ľuďom poškodenie mozgu či nervovej sústavy a niektorých dokonca zabila. S vakcínou proti antraxu to nebolo lepšie. Vakcíny, vyrobené podľa pôvodného Pasteurovho (nie Toussaintovho) návodu, spoľahlivo zabili väčšinu zaočkovaných zvierat.

       Nakoniec, Pasteurovi pripisovaná teória choroboplodných zárodkov („jediným dôvodom choroby je choroboplodný zárodok“) bola detailne vypracovaná už v roku 1762 – o vyše storočie skôr – viedenským lekárom Markom Antonom Plenčičom (1705–1786). Iróniou je, že Pasteur túto teóriu (na ktorej stavia očkovanie) na smrteľnej posteli odvolal. Dal tým za pravdu Claudovi Bernardovi (1813–1878), ktorý pred učenou spoločnosťou vyhlásil, že dôležité je prostredie, nie choroboplodný zárodok, a následne vypil pohár plný baktérií cholery.

       Osobne sa domnievam, že oboje je podstatné – prostredie i choroboplodné zárodky, lebo u dobre živeného človeka so silnou imunitou vírusy a baktérie veľa škody nenarobia, ale ak oslabeného či podvýživeného človeka nemá čo nakaziť, taktiež neochorie. Faktom však zostáva, že súčasná epidemiológia sa točí prakticky výlučne okolo vírusov a baktérií, pričom takmer úplne zabúda na budovanie vhodného prostredia – silnej prirodzenej imunity, čoby dostatočnej ochrany pred drvivou väčšinou baktérií a vírusov.

 

Zdroje

 

<<< 2. časť       Obsah seriálu článkov       4. časť >>>

 

Napísanie tohto článku trvalo autorovi približne 4 hodiny čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.

 

Štítky:

| | | |

Späť